Dnes, páni, mám päťdesiatdva rokov. V dedinke H. som žil s rodičmi dovtedy, kým sme sa nepresťahovali do mesta R. Náš otec, ktorý živil dovtedy početnú rodinu - troch synov, tri dcéry a matku - z roľníckej driny, stal sa náhle robotníkom v úžernom podniku akéhoci združenia či jednoty. Čoskoro však využil mestkého zmätku, odpútal sa spod dohľadu rodiny a utiekol do zahraničia aj s frajerkou, svojou mladou kolegyňou. Odvedy nielenže nebolo o ňom ani chýru ani slychu, ale ja som aj načisto zabudol, ako vyzeral. Matka síce tvrdievala, pokiaľ žila, že sa naňho pozoruhodne podobám, ale to nemusí byt pravda.

Nebolo iného východiska, kedže peniaze z matkinho skromného šitia nestačili na obživu, ako zohnať niečo pod zuby podfukom. Preto sme sa všetci šiesti, bratia i sestry, vyberali takmer každý deň na blízky mestký trh, tam nepozorní dedinčania chodili predávať svoje prebytky. Prvé dni sa nám moc nedarilo, ale čoskoro sme prinášali domov toľko ovocia i zeleniny, že matka mohla hocikedy navariť boršču v otlčenom desaťlitrovom hrnci. Musím povedať, že v tých rokoch som občas dostal, vinou vlastnej nepozornosti, poriadnu bitku od surovejšieho a prešibanejšieho sedliaka. Dva alebo trikrát som sa ocitol aj na polícii, ale vďaka mladistému veku ma vždy prepustili s pokarhaním a dohovorom. Podobne sa vodilo aj ostatným mojim súrodencom.

Nepísaným zákonom v našej početnej rodine sa stalo: keď ti narastú krídla, tak hneď vyleť. I opúšťali sme matku po jednom, po dvoch. Najstaršia sestra chytila syfilis od akéhosi zasopleného vagabunda a prednenávnom zomrela na progresívnu paralýzu. Mladšia sa vydala za mestkého dopravného policajta a najmladšia i najkrajšia predlho randila s jedným študentom, z ktorého sa neskôr stal inžinier a dnes je riaditeľom jednej elektrárne. Moji bratia mali nemenej pestrý život. Najstaršieho postihlo nešťastie práve vtedy, keď si už myslel, že sa o seba dokonale postaral. Utekal neštastník s vakom ulúpených devíz do zámoria, ale lietadlo havarovalo. Dodnes ležia jeho kosti niekde na dne Atlantického oceánu. Stredný brat sa dal zverbovať švagrom, mužom strednej sestry, po krátkom kurze, administroval a dnes je veliteľom mestkého hasičského zboru a žije zo štátneho platu. Raz mi zhodou okolností zachránil aj život, ale k tomu sa ešte možno dostanem.

Zostáva mi teda povedať niečo aj o sebe.

Ako šestnásťročný, s občianskym preukazom vo vrecku, som sa prihlásil za nočného strážnika do požičovne automobilov a motocyklov. Môj proletársky pôvod bol dostatočným odporučením. Od prvého dňa som mienil pracovať poctivo, v noci a celý deň pred prvou smenou som sa vo vidinách tešil zo svojej budúcej bezúhonnosti. Ako si to vyžadovali predpisy, s ktorými som sa predtým podrobne zoznámil, presne o desiatej večer som nastúpil na svoju prvučičkú šichtu. Milo, mne sa zdalo, že až okázale, ma privítal môj nočný spolustrážca, o dvadsať rokov odo mňa starší Jaroslav. Pofajčieval neďaleko sudov s benzínom, čo som si hneď všimol, ale to nebolo prvé prekvapenie. Hneď ma odviedol do maličkého kumbálika, usadil na stoličku a spomedzi handár vyhrabal už načatú flašu slivovice.

Ale to sa v službe nesmie! - zdúpnel som a vyhŕkol. Hneď, čo ma ešte viacej ohromilo, sa hurónsky zasmial, odzátkoval fľašku a poriadne si glgol.

Na daj si aj ty! - akoby rozkázal.

Ale čo len si daj, - potľapkal ma priateľsky po pleci, - kúpil som to na tvoje uvítanie...

Keď je tak, - povedal som nesmelo, rozpačito som sa poobzeral okolo seba a rýchlo som do úst nasal zopár dúškov.

Výborne, chlapče! - pochválil ma Jaroslav. - Bude z teba volačo...

To bol prvý, najdôležitejší priestupok lebo nezostalo iba pri tých glgoch. Ako hej, ako nie, opil som sa tak, že som väčšinu noci prespal. Nad ránom som sa zobudil vyrušený vrčaním motora. Zodvihol som hlavu, a tu vidím, že brána požičovne je otvorená, Jaroslav stojí vedľa nej a púšťa dnu dve luxusné limuzíny, ktoré ešte večer, keď som nastúpil do služby stáli na svojom mieste. Chlapíci čo z nich vystúpili, vstrčili čosi Jaroslavovi do ruky a zmizli.

Všetko som videl, - povedal som Jaroslavovi keď sa vrátil.

Nie sme vari požičovňa? - spýtal sa so smiechom.

Ale to je zakázané!

A späť celú noc, priateľko to nie je zakázané? - rozrehotal sa mi škodoradostne do tváre.

Tu máš, aby si nepovedal,že nie som kamarát! - strčil mi do dlane sto korún a dal sa čistiť autá. Stál som nerozhodne dlhšiu chvíľu, krčiac peniaze v dlani, až som si ich nakoniec vopchal do vrecka. Keď to zbadal Jaroslav, hneď na mňa zakričal: Hej kamoško, mejdeš mi trocha pomôcť?

O chvíľku sa autá leskli ako večer a mne sa začalo zdať, že sa vlastne nič nestalo.

Od takejto tolerancie nebolo ďaleko k tolerancii väčšej a nakoniec aj k vlastným akciám. Ale o ot neskôr. Najprv by som chcel prezradiť čo-to o živote v požičovni. Jaroslav ma dennodenne, vlastne noc čo noc prekvapoval novými kúskami. Zatiaľ čo som si ja ešte pár dní predtým dovolil potiahnuť na trhu zhnitú mrkvu a mal som strachu plné gate, tu sa pred mojimi očami robili kúsky o akých sa mi ani nesnívalo. Čoraz častejšie opúšľal Jaroslav svoje nočné stanovisko a bohviekam odchádzal hýriť v požičanom aute, plnom dievčat i chlapíkov. Vracal sa obyčajne nad ránom opitý a ustatý, ale nikdy mi nezabudol vtisnúť do hrsti sto korún.