Utieklo dní ako listov zo stromov v jeden slnečný jesenný deň.

Po prestávke, čo som zablokovala povzdychy, aby sa nenarušila tenká škrupina démona, čo je vo mne a démonov, čo sú okolo, lebo čo ak slová majú moc, opatrne otváram denník. Zase ma to našlo. Novoobjavená pokora, z koľkých uhlov ma ešte uchopíš. O tom písať nebudem. Tu je strach priveľký.

Rozpŕchnutú vodu, do riek, morí a odtiaľ na oblohu a na zem, už nepozbieram.

Zmenil sa svet a doň prišiel malý Riško. Narodil sa spolu s vŕtaním, stružlikaním, búchaním, keď Zuzka s Riškom inovovali byt, aby ho obratom vymenili za iný. Zuzka chcela slnko, tak si ho pritiahla.

Prvopočiatky modlenia nad inkubátorom, hlávka len tak skvecnutá, nie až tak veľmi, v odpočinkovej polohe skôr visiac, ako ležiac, to pre istotu, sa boľavým plynutím, cez beh medzi ordináciami, cez vojtu, rozbrieždili v svojhlavé lezúňa a už aj beží. A mocný hlas, v domácnosti hádam ten najmocnejší.

„Dáda dádá da!“ čosi drží v ruke, druhou rukou postieľku a rozpráva ako veľký. Intonácia, prízvuk, dôležité aby to znelo. A možno aj vie, čo povedal.

Dni sa rozbehli rýchlejšie. Práca, doma, s Riškom, spánok a dokola. Nie je čas na rozptyľovačky, ktoré v mojom živote majú čestné neidentifikované miesto. Najmä môj načatý román. Ale mieša sa to. Nič nie je prvé, nič posledné. A keď sa nedarí, poruke je pletenie. To sa aspoň ponosí. A svetríky sú na ňom také parádne. Už som si myslela, už sa mi nepodarí prišiť rukáv naopak, ako sa mi to darilo, keď sme šíjavali so sestrou na bábiky. Rukáv sa nepodaril, len kapucňu som prišila nie časťou, ktorou mala byť spojená so svetríkom, ale otvorom pre hlavu.

A tak v tejto nálade, kde umeleckému vyžitiu líšky dávajú dobrú noc, som sa zamotala na nete do literárnej skupinky. Aspoň takto z diaľky oblapiam svoje neidentifikovateľné miesto.

Kalamár. Jirko ho mal v kamarátoch. Aj iných, ale tento držal v ruke kosu, ale tú som držala aj ja, tak nečudo, že ma zaujala. Pozvala som ho za kamaráta. Prijal ma. Veď prečo by nie, keď ešte o mne nič nevie. Nevie že priateľov kosím.

V prvom rozhovore hneď do Bolera. No nemám byť unesená, keď len pár dní od tejto informácie, ešte vtedy, keď Zuzka nosila Riška pod srdcom, som jej hovorila, že mu môže pustiť Bolero, vraj deti v brušku vážnu hudbu môžu. Ale ona zhodnotila, že to je asi prisilná káva a hľadala niečo jemnejšie. Že či mám rada Bolero! Ale týmto posledným akýmsi ešte rozhovorom ostatné uviazli v nedozretej mojej duši, čo tu sa bála, tam sa bála, tu blbosti písala.

Milujem Jirku a najmä jeho dialógy. Aj tie s Kalamárom. Zachrániť na papier, keby tak niekto. Verím, predčilo by to nejedno filozofické dielko, aspoň čo do popularity. Word je zase múdry, podčiarkol predčilo. To je zase české? Slovenčina moja, už lepšia nebudeš, takto slabulinká s mojou dušou odídeš.

A mal, Kalamár rôzne besiedky a tak, a aj s Jirkom, a to ma mrzelo. Lebo, to by bola chvíľa.

„Mami, načo tam ideš, keď nechceš?“

„Ja neviem, či nechcem. Chcem,“ to bol záver myšlienok, kedy argument nebol o predstave fantastického večera, ale o tom, že keď nepôjdem, budem ľutovať. Ísť, aby človek neľutoval. Aj tu sa dá dostať.

Košice, mesto v ktorom som prežila cca 25 rokov, zaťukali do srdiečka. Chvíľu v inom domove. Režem to cez Alžbetu, smerom k Slovanu, teraz už neviem, Hilton, či ako moderne. Už by tu mala byť vedecká. Či nie? Jedna budova... cirkevné... druhá tiež. Čo to premiestnili? Oproti idú dve, visačky na chlopniach, rýchlo k nim, zorientujú. Pustili na mňa anglickú slovenčinu, čosi, že sú nejaké božie spoločenstvo a či mám čas na nich. No, no, no, niečo po anglicky viem, akože odchádzam a oni že niečo akože nech ma boh žehná, ale to som mohla zle poprekladať. Ja že ďakujem. Oni, že Have good day a ja že And you too. Tí ma nezorientujú. No vidím stĺpy, knižnica stojí pevne ako dub.

Predovšetkým ma zaskočilo, Ondro pôsobí veľmi skromne. To sa mi nespája s jeho odvážnymi aforizmami, kde sa moja nehodná duša často krát nájde v neželanej podobe.

Kdeže zmizli moje pripravené repliky na hádanie. Pivo u Chárona. Že Jožo Urban si mohol dovoliť, kritiku, nie ako niekto! Niekto. Jasne, že ja som niekto. A už v hlave zliepam môj aforizmus:

       Kritiku si môže dovoliť každý. No nie každá kritika je o tom, čo ňou chcel kritik povedať.

Alebo o kradnutí. Jožo ešte aj svoje veci používal opatrne, čo ak náhodou nie sú originál. Originálom som sa ja venovala dlho. A rozobrala som to v dielku „Teória kradnutia“. Tu pozriem do archívu a neviem, či sa nájde veta, za ktorú sa nebudem hanbiť, ale keď vylovím, dopíšem. Medzi hviezdičky.

* * * * *

* * * * *

Jožo nekradne, ja kradnem. Aj démonov. O Jožových hovoril Ondro. Tak som ich tu hore použila. Jediné moje originálne myšlienky sú roztrúseniny zmoreného života, čo sa nedajú zachytiť ani opisne. Už vôbec nie ako posolstvá niekomu. Všetko ostatné je čosi cudzie, čo sa do mňa vopchalo, ani neviem ako.

Hádať sa nebude.

Bože! Toľko pokoja! Všetci akoby práve prišli z chrámu a plávali medzi Dalajlámom a oázou zmierenia. Sú akýsi iní. Ja som v strehu so strachom v zálohe. Nervozita sa derie cez póry a to som na svoje pomery v pohode. Svrbí ma stolička. Keď neberiem tabletky, tak  takto zhypernervniem, keď beriem, tak som zaspatá. So psychózou bojujem, zdá sa že úspešne, len v niektorých komunitách trochu pretŕčam.

Ondro hodí na začiatok aforizmy, básničky. Vie to so slovami. Nájsť, ktoré k sebe patria akoby na hlavu, prikuté k myšlienke. Básne dostávajú skromnejší ráz, ako keď som ich čítala sama. To je jasné. Tam som bola ja  a ja sa so skromnosťou nekamarátim vo veľkom.

Najkrajší bol, keď dal Joža s Jožom (Ražom). Čo on si myslí, že kto som ja?! Bohužiaľ nemám dobrú pamäť na nič. Čiže žiadne vety tu napísané nereplikujú presne čosi kde čo bolo povedané.

Otázku, otázku, daj nejakú otázku, bije mi hlavu, no nič mi nenapadá. Čo sa ho spýtam, že preskočme „zoznamovacie obdobie“, veďme už o sebe vzájomne niečo a pokecajme si len tak? Tak ako to mám rada. Kávička a čas padol do záchoda. Nie čas plynie a to sa mi podarilo aj vyfotiť. Nechtiac.

Druhí fotia, vyťahujem mobil, dám aj ja. Zabudla som, že som vypla zvuk. Klikám a nič. Klikám a nič. Čo to nefotí? Kalamár sa už uškŕňa, všimol si moju hystériu. Zase klikám, konečne mi došlo. S mojím mobilom nič nevyfotím tak ako chcem, keď sa hýbe. Má pridlhý čas od kliknutia po cvaknutie. Samá momentka. Ako aj tá, kedy Ondro pozerá na hodinky. Preto cvakám odušu. Kopu fotiek vyhodím. Ostane pár.

Pekný večer, trocha z iného súdka v mojom živote. A čo ako bez entuziazmu znejú slová o besiedke, Ondrejova knihy mám rada, majú čestné miesto v mojej maličkej knižnici a teším sa na ďalšie, najmä prózu, lebo tam sa ja nasmejem a nateším najviac.