Denník

Plout pryč, plout pryč, plout pryč.

Let me sail, let me sail, let the Orinoco flow,…

Sail away, sail away, sail away.
Sail away, sail away, sail away.
Sail away, sail away, sail away.
Sail away, sail away, sail away.

…

Carry me on the waves to the lands I've never been,
Carry me on the waves to the lands I've never seen.

Nes mě na vlnách do zemí, kde jsem nikdy nebyla,
Nes mě na vlnách do zemí, které jsem nikdy neviděla.

Plout pryč, plout pryč, plout pryč.

Život je skladačka. Ako pieseň o Enya(i?). Deň v tretej štvrtine, autobus ma hojdá smerom domov, rádio hrá Enyu. Prídem domov, chcem zachytiť jemné nuancie atmosféry, v hlave je nič, na googli všetko a tak skladám. Pieseň bola od Enye, lebo mi jej meno pripomenul moderátor. Tak viem kde hľadať. Youtube, Enya. Tam podľa približných slov, a už ju mám, a googl nájde slová a tak neviem anglicky, neviem skoro nič a mám skladačku.

Nakúpila som omaľovánky, tie with wother, nie wother, water, skladačka zo slovníka na nete, stačí štetec, voda a maľuje to samo. Poznám ich z detstva, len u nás vtedy boli iba ruské, takého typu, v Košiciach ich predávali v Sovietskej knihe. Deťom sa budú páčiť, aj mne sa páčili. To bolo včera. Dnes ešte pre malého Janka, najmenší, má nárok, tak vyberám niečo pre polročného chlapca. Hryzátko, hraciu kvetinku na poťahovanie a igelitovú knižku so zvieratkami.

Idem najprv k Ľubke, zložím najväčšiu kopu u nej a aj Janíka som dlho nevidela. Potešiť sa malému, už desaťkilovému závažiu. Z rúčok do rúčok. Ale najprv Miškovi omaľovánku. Hneď sa do nej pustil.

„Aké bolo vysvedčenie?“ prváčik, ľahko sa učí.

„Samé jednotky,“ hrdo zahlási a pokračuje: „Motorku mám.“

„Ukáž, kde? Dones.“

„Dole je, v garáži,“  Ľubka kýva rukou, nedonesie sa: „elektrická.“

Pijem kávu, Janko sa zobudí, beriem na ruky. Vyrástol. Či sa ma bude báť, nemá ma prečo spoznať. Kdežeby mu ruky vadili. Všetko sú hryzátka. Aj hryzátko, aj knižka, aj hudobná kvetinka, aj dečka na stole.

„Čudujem sa, Gabika ešte neprišla. Chodieva skoro ráno skoro každý deň, za Janíkom.“

„Čaká na mňa, volala som, že prídem,“ pekné myslieť si že niekto niečo pre mňa. Mám ju rada. Vlastne všetkých mám rada.

„Ja som u Ľuby, prídem za chvíľu, vypijem kávu,“ volám Helenke, Gabikinej babke, lebo už neraz som volala že prídem a neprišla som. Nech si nerobí starosti, vie kedy prišiel autobus.

Deň sa pohodovo pohyboval napred. V Hrabovci, lesy, príroda, vzduch. Kopa detí a kopa radostí a starostí.

„Budeš jesť?“ Helenka by už nakladala.

„Neskôr. Pribrala som štyri kilá. Musím brzdiť.“

Pripraví čaj, Gabika mi podá vodu a tiež vyťahujem omaľovánku, tiež skúša, čo to za zázrak. Voda a štetec. Jeden obrázok, a už je von, čo by robila v „chyži“, je pekne, treba využiť. Chudnúť neznamená nejesť vôbec. Už pášem segiňaka.

Rozprávame, čo a ako, a ako sa má Zuzka, moja dcéra a koľký mesiac.

Idem s Gabikou aj k Magde, obe sú švagriné, nemožno vynechať. Aj tam dvom deťom, Chiare a Janíkovi vybaľujem omaľovánky. Sedíme v kuchynke, rozprávame. Neviem, zdá sa mi, že nič nové nemám, ale rozprávam. Aj ona. Dlhé roky mi trvalo, než som pochopila že rozhovor nie je len o tom, že počujeme novinky. Objatie a rozhovory treba, to ma život naučil.

Spomíname osudy typu mama zomrela, prišla náhradná. Zvláštne, že tento jav vôbec nie je zvláštny. Podobný osud môj nedávny priateľ z internetu, kolega a aj nevlastné sestry mojich švagrín.

„Vyhodovala ju, ale nevedela ju prijať.“

„Niekto nevie prijať. Poznám.“

„To len tak je? Vyhodovať? Starala sa, aj oddala ju. Človek by mal vedieť byť vďačný.“

„Nie kto nevie. Ale niekedy sa to vráti.“

„Tak. Vernuťsja.“

„To nie je najdôležitejšie. Najdôležitejšie je cítiť lásku. A vedieť prejaviť lásku. Vtedy má zmysle žiť. Mne chýbalo, mama nevedela dať lásku najavo,“ zase sa sťažujem, bože, kedy tá bolesť prejde, kedy sa to všetko zahojí, kedy vyspejem, na zlé zabudnem, na dobré spomeniem.

„Gabika, už pôjdeme domov,“ hrajú sa s miminkom, celá zariadená izbička.

„Teta, on vie aj plakať, aj smiať sa, aj cikať, aj jesť. Také ozajstné.“

„Ozajstné máme, Janíka,“ usmeje sa, pohojdá bábiku a rozhovorí sa ako vážny rodič: „I hladný je, aj spať nechce...“

Prichádza Chiara.

„Ešte sa pohráme..“ Gabika šikovne zahovára, nechce sa jej prestať hrať.

„Gabika, ešte sa pohrajte, pozri, keď bude ručička na šestke, pôjdeme domov,“ volím kompromis.

Na dvore u Helenky je za chvíľu plno. Peťo, Paťo, už veľké deti Helenkinho syna. Miško, Janík, malé deti Ľubky, staršej Helenkinej dcéry a   Ľubko, Gabika, Dianka, školáci Andrejky, mladšej dcéry. A aj Tomáško, trojročný chlapec učiteľky. Tí bývajú u nás, v Sobranciach. Živan.

"Teta, máte peknú kabelku," pochválila mi kabelku Dianka.

"Aj mne sa páči, bola drahá, ale páči sa tak kupujem. Lebo sa mi páči málo vecí. Na druhých sa mi páči veľa vecí, ale v obchode málo."

„Tak ho zastrihni, do špica,“ Ľubko oblieta dookola Miška. Ten skrčene sedí, Paťo ho strihá strojčekom.

„Čos!“ odháňa ho Paťo: „Jak mu to potom spravím?“

Miško zabalený do gumového plášťa.

„Aj mňa v tom Marcela strihala, to bude dobré. Aby ho vlasy nepichali.“

„Tu mu to prečo nezasrihneš takto,“ Ľubko sa nedá, podpichuje, vydumuje na prváčika originálny účes pre ôsmaka.

„Už ani domov nepôjde, u nás bude spať,“ to prišiel otec živana, Tomáša. Doberajú si ho a pozerajú na Paťa a Tomáša, ako sa hrajú s loptou. Futbalista. Možno bude ako Ľuboš. Ten už má doma sošku za tretie miesto, ocenenie v rámci Michalovského klubu.

„Nemáš pílku,“ na záhradnej hojdačke namiesto plátna mám pod zadkom dosky, ktoré tam dali, keď sa plátno roztrhalo.

„Nie, Hana, ja dam zrobiť, znaš, mi ohobľuje, ja to dám spraviť.“

A tak sa hojdám a krajom zadrhávam o stojan.

Slnko sa chýli, odbehujem k mobilu.

„Času máš.“

A zase, moja nervozita, stále som nervózna z času.

„Je čas ešte.“

Autobus ma hojdá. V igelitkách živé produkty. Zemiaky, zelenina do polievky, kôpor, keď motyka vystrelí, zavarím uhorky, zaváraný džem. Ríbezle, čierne, červené, maliny. Všetko živé. Zo záhradky, nie z obchodu.

Pri čakaní na autobus: „Somarina všetko vracať. Kto kedy pamätá, kto dal veniec na pohrebe. Ja pôjdem na váš, lebo vás poznám.“

„A že sme rodina si zabudla povedať.“

To je samozrejmé, že sme rodina.