Piesňami ma matka nadájala. V objatí jej, srdce pri srdci, som z jej mliekom slovenskú reč sala. Prúd je to čistý, živý, horúci.
Rozprávky a prosby Otčenáša, s krížikom dýchnutým na čelo, detskú dušu k nebesám povznáša, tak krásne, až to sladko bolelo.
Rodnou rečou v búrke stromy hučia, šepotá kvet na lúke z trávy, v poludní ňou čmel i včela bzučia, slnko a zem ňou sa pozdraví.
Čistá je jak z pliev scúdené zbožie, materinská reč moja slovenská. V nej ma žehná sväté Slovo Božie. keď umriem, nech hrob mi pobozká.
Anna Vodičková
|