|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Večer sa sunie mestom ako hladný plaz. Ochutnáva jazykom meter po metri a sŕka línie ulíc aj rozstrapatené chuchvalce života vzdorujúceho v tieňoch budov tejto dobe. Utícha ušelestený tlkot chodníkov. Iba gýčovité umenie reklám a opilecká konverzácia pred bránami domov sa bránia kľudu.
Celý deň cítil napätie. Čakal čo príde. Ale neprišlo nič. Vynervované vnútro mu krivilo tvár a v celom tele rozochvelo tisíc strún. Do rezonancie. Do bezvedomia. Šialené predstavy, stihomam aj podvedomé, neopodstatnené priblblé úsmevy. Dunivá bolesť kdesi za očnými buľvami a chuť žlče na jazyku. Bolel ho aj zvuk vlastných krokov. Musel odtiaľ odísť niekam .... preč. Neustále počul po podlahe v chodbe capkať bosé malé nôžky a pri kuchynskej linke počul imaginárnu krásku volať svoje dieťa k večeri. Cítil chuť jej pier na suchom jazyku a stále ho drvila hebkosť, ktorú už nikdy nepocíti v dlaniach. Pri pohladení. Najprv strach, potom beznádej, hnev, čo otupuje a posúva hranice citlivosti. Ešte si zapálil. Dusil vzlyky v nikotíne a utieral si rukávom spotené čelo a slzy z líc. Vletel pod javory v parku. I po tme videl, ako im horia listy. Október. Po niekoľko hodinovom blúdení zaklopal na okienko auta policajnej hliadky. „.... zabil som ho. Z pomsty. Zabil mi ženu a trojročnú dcérku. Opitý ich prešiel autom. Tak som ho zabil .... “
|
|
|