„Čau! Čo je ?! Vráť sa do života !“

„Veď hej. Ja nič ...“, ospravedlňujem sa.

„Tak nečum!“, rezolútne mávla ... rukou, hnátom, či čím. (Je celkom pokojná. Dúfam tajne.) Ešte chvíľu počkám. Mám strach sa jej prihovoriť. Ale tam vonku je to horšie. Tu aspoň viem, čo ma čaká.

„Čo tu dofrasa obsmŕdaš! Zmizni ty notorická pauza!“

Tak že nie je pokojná.

„Ja len že, som ťa hľadala.“

„Tak si ma našla a môžeš sa ísť sušiť inam!“

Hlas mala nalomený. Aspoň mne sa tak zdalo. Alebo to bude tou cigaretou. Jakživ som nevidela, aby bol cigaretový dym taký ... oranžový. Aj ten zápach bol ... netypický.  V úplnom zákutí duše som ju azda aj ľutovala.

„Mňa poslali .... za tebou.“

Otočila sa. Mala prekvapený výraz Neviem čím to docielila. Ľudia sa tvária prekvapene, keď rozdrapia oči, zdvihnú obočie a sánka im padne do polievky. Alebo tak akosi. Ale ona nemala viečka. Ktovie ako zaspáva.

„Ták, poslali ? ... ha ha ha ha ...“ Bola som ohúrená silou jej hlasu. Znelo to príšerne. Rehotala sa mi do očí až jej klepkali čeľuste. A vlastne aj tie moje. Teda smiala sa mi do očí. Ja som sa len mimochodom pozrela do tmavých dier pod jej krásnym, bielym, vysokým čelom. Čítala som, že to nemám robiť. Vraj je tam môj osud a nie je dobré vedieť o ňom čokoľvek.

„Poslali ťa za mnou. No vďaka BOŽE, toto sa mi ešte nestalo! Čo si zač!? Ukáž sa mi!“

Vstala a premeriavala si ma. (Do riti. To je výška. Má aspoň tri metre. Pomyslela som si a mimochodom ma myklo. Na toto nie som zvyknutá. Mám 185 centimetrov a to je tam na svete celkom slušné.)

Prihrbila sa. Jej kapucňa s tým, čímsi miesto tváre klesala a poodhrnul sa jej plášť. Vykukli jej spod neho kolená v kožených gatiach. Pohľady sa nám stretli. (Zase.) Vdýchla mi do očí ten divný dym. Muselo to byť čosi lepšie, lebo sa mi zahmlilo pred očami, zvrtla sa mi zem pod nohami a začala som vidieť divné veci. Po malej odmlke, keď mi už bolo jasné, že ma vystrelo, mi podala kostnatú ruku, „Vy ľudia nič nevydržíte. Vstávaj!“

Možno to bolo vplyvom drogy, inak si to neviem vysvetliť, ale prijala som jej pomoc. Prekvapilo ma, že nie je ľadová. Pokynula mi, aby som si sadla. Dlho okolo mňa chodila a tlmene sa chechtala.

„Poslali ťa? Kto miláčik?“

Takmer som mala pocit, že špúli pery, ale tie samozrejme, ako veľa iných vecí v jej tvári, absentovali. Ten miláčik ma ale povzbudil. Nespoznala som svoj hlas, ale slová my šli na jazyk nečakane plynulo.

„Nuž najprv mi vynadali. Všetci spolu a potom jednotlivo. Označili ma za blázna, naivku, ľahko mentálne zaostalú, postihnutú a vlezlú. A tiež nudnú   ... nepamätám si všetky tie diagnózy. Nie som tam veľmi obľúbená. Akosi sa neviem zaradiť. Neviem čím to je. Nemáme skoro nič spoločné. Len hádam, .... hudbu počúvame rovnakú.“

„Akú?“ Je zvedavá. To mi dodalo sebavedomia.

 „Nuž, všeličo. Keď som odchádzala šlo P.O.D.“

Usmiala sa (myslím), „To počúvam aj ja...“

Zhlboka som sa nadýchla a znova ma mierne paralyzovala tá jej cigareta. Spýtavo a s napätím čakala, čo poviem ďalej. Môj zrak sa sústredil už aj kvôli odkloneniu pohľadu od jej zraku (z dôvodov, o ktorých som sa už zmienila), na je bezchybný chrup. Bolo ho vidieť komplet celý, lebo ani líca nemala (chcela by som ju vidieť chrúmať oriešky, napadlo ma).

„No, a ďalej?.... “ posadila sa naproti mne a  preložila si nohy cez seba.  

„Nuž nakoniec ma poslali po SMRŤ, vraj nech majú odo mňa na chvíľu pokoj.“

SMRŤ ustala v pohybe. Prestala kolembať preloženou nohou a spomedzi nehybných sánok jej unikal prúžok oranžového dymu. Skoro by som odprisahala, že v tej chvíli aj ten úplne zamrzol.

„Tak som tu...“ Dopovedala som a v odmlke ktorá nastala som začala počítať, či má tiež 32 zubov, ako smrteľníci. Mala.

„Eržbeeeeeeeeeeeeeeet!!“ skríkla smerom, kde som predpokladala bránu, ktorou som prišla. Snažila som sa zaradiť jej výraz do nejakej ľudskej kategórie, ale to u SMRTi nejde tak ľahko. Skutočne. Skonštatovala som sama pre seba, že táto vykonštruovaná personifikácia konca nášho pozemského života sa nemusí obávať vrások, ani kruhov pod očami. Celkom určite nemá prehľad v mašinérii dekoratívnej kozmetiky a už vôbec nič nevie o starostlivosti o pleť.

Pozrela sa na mňa. Vyzerala (znova funguje len moja domýšľavosť a intuícia), že je nedočkavá a akosi nadšená. Za mojim chrbtom sa ozvali kroky. Otočila som sa a zbadala elegantnú dámu. Niekoho mi pripomínala, ale nechala som to tak.

„Priprav sa, idem na SVET.“ Povedala prichádzajúcej.

Eržbet našťastie ústrojenstvo, ktoré vytváralo aspoň aký taký výraz tváre, mala. Navyše mala výraz úplne korešpondujúci s tými, s ktorými som sa ja mohla bežne stretnúť na SVETe. V jej tvári sa odzrkadľovalo desivé nadšenie.

„Ách, je vojna? Je určite strašná vojna! Alebo mor!? “         

„Ééé, si nechutná Eržbet. Je to len vec cti. Mojej cti Eržbet. Chcem pokojnú a rýchlu cestu. A .... nabrús mi ju ...“. Pri poslednej poznámke jej podala kosu.

Obrátila sa na mňa a pokračovala akoby na vysvetlenie.

„Eržbet je v našom fachu skutočným majstrom. Nechala som si ju tu kvôli suplovaniu. Som už na dôchodku. Za chvíľu je koniec SVETa a mňa nebude treba, ale už teraz sa mi občas zažiada nechať kosu na klinci. Mám navyše osteoporózu, občas sklony k depresiám a bolesti hlavy.“, mimovoľne si pohladila lebku. Spadla jej kapucňa. Nad čelom mala dieru. „Trepanácia .... Keď tu nie som, slúži Eržbet“

Dívala som sa za ňou. Mala dlhú róbu a taký divný účes. Dochádzalo mi, kto to bol. Krvavá Alžbeta. Tá Báthoryová, čo sa kúpavala v krvi. Nuž nikto nikdy nevie, ako urobí kariéru.

Medzi mnou a SMRŤou napätie opadlo. Cítila som sa akosi poctená, že ma ešte nepodťala. Dokonca ma ponúkla cigaretou.

„Nefajčím ....“, povedala som čo najslušnejšie.

„Každý raz začne miláčik.“, dlho s povzdychom vyfúkla dym a sprisahanecky mi povedala.

„Pôjdeme poučiť neveriacich, že hrať sa na boha a posielať ľudí po SMRŤ sa nevypláca. Ukážeš mi cestu miláčik....“

Spoza môjho chrbta sa ozval znova akýsi zvuk. Teraz to ale neboli kroky. Po mojej ľavej ruke si priadla nádherná fialovo-zelená Harley-Davidson 2000 FLSTS HERITAGE SOFTAIL CLASSIC.

„Má motor OHV V Evolution, 1338 ccm, karburátor, 2 radovú reťaz, 5 prevodových
stupňov  a 300 kg. V tomto farebnom prevedení ju nerobia, ale čo by pre mňa neurobili. Medzi Harlejákmi mám veľa zaviazaných kamarátov“.