V období po ôsmom júni, keď sa tak navlas vypĺňalo staré gazdovské príslovie, že Medardova kvapka štyridsať dní kvapká, práve vtedy sa Tadeáš nabažil lenivého života a zišiel z teplého prípecka. Jeho čin by sme však mohli nazvať aj konaním z vypočítavosti, lebo Tadeáš vedel, že len čo prestanú dažde, začne sa tvrdá robota - sená. A tak náš hrdina radšej riskoval to, že radšej zmokne v daždi na cestách - necestách, ako by mal neskôr, ale už onedlho vziať kosu a postaviť sa s otcom a bratmi na dozrievajúcu lúku.
Iba chvíľku postál uprostred kuchyne a už začal tušiť ťažkosti, ktoré vyplinú z jeho rozhodnutia opustiť rodný dom, síce iba na určitý čas, ale zato v najvnehodnejšej chvíli. Nič ho však nemohlo odradiť od záveru, lebo za všetkými hoci aj ticícorakými ťažkosťami zavoňal pravdu voľnéhopo pohybu. Pohrúžený ešte do svojho skúmania, na prípecku pripáleneho boku, presviedčal sa krátkou meditáciou, ktorá dokazovala jeho rozhľadenosť, o správnosti vlastného konania: málokedy mýtus a tým menej mýtizovanie odhaľuje pravdu. A čo iné ako mýtus je aj naše každoročné opakovanie rovnakej činnosti a to ešte v pravidelnom poradí za sebou, nazývanej tiež práca pre blaho, čo iné teda ak nie toto, je mýtus? Každé, aj to najmenšie vybočenie z mýtu postihuje tvrdá kritika súčastníkov (myslel tým otca, matku a svojich dvoch bratov). Mýtizovanie došlo až tak ďaleko, že zasahuje aj do procesov vylučovania. Prečo by malo byť dobré a pravdivé iba to, pýtal sa často Tadeáš, čo nevybočuje z ustáleného kánonu, čo neunika mýtu? Prečo by mali po Medardových štyridsiatich daždivých dňoch nasledovať vždy a pre každého, kto žije v tomto kraji - sená? Sú kosa a hrable bôžikmi, ktorých sa možno, ba treba dotknúť práve vtedy? Už niekoľko rokov neveril vlastným očiam, keď videl, ako jeho súkmeňovcov zachvacuje vždy v tom istom čase rovnaká panika, rovnaké modloslužobníctvo, rovnaké konanie zo zvyku. Mýtizovanie vlastného života možno v takýchto prípadoch chápať aj ako zahaľovanie pravdy. Keď si to uvedomil bol náchylný vykríknuť uprostred rodného mestečka upútať tak na seba pozornosť (tak ako to máš rada ty) a potom prinútiť spoluobčanov k dôkladnému rozhovoru na túto tému. Ale už dopredu vedel, že by ho odmietli či ignorovali, alebo aj opľuli. Drvila ho nostalgia za dávnymi časmi, keď sa hocijaký zlozvyk mohol zmeniť rozkazom. Niekedy mal však pochybnosti, či spolublížni vôbec tušia, že mýtizovaním svojho života zahaľujú pravdu o ňom. Mal dokonca výčitky, hlavne vtedy keď si uvedomil, že to všetko robia nevedomky, tak ako sa to naučili od svojich dedov. V tom prípade by jeho poslanie bolo zjavné: upozorniť všetkých na omyl. Možno im chýbal prvý popud, možno nemali schopnosť robiť opak, ale táto školácka činnosť jeho spoluobčanov ho vyburcovala k obeti. Áno, bola to obeť, keď sa asi pred rokom verejne zosmiešnil tým, že pri obžinkoch upozornil všetkých na ich zlozvyk žiť podľa kalendára, žiť zo zotrvačnosti, iba z popudov pudu sebazáchovy. A práve vtedy spoznal aj inú schopnosť svojich blížnych, schopnosť všetko iné znevažovať, dehonestovať. Skôr, ako sa mu vysmiali, chcel si získať aspoň tých, čo trčali uprostred zlatej strednej cesty, teda v priemere, váhajúc sa pridať k jednej či drujeh krajnosti. Vybral si ich v domneni, že ich priemerná rozhľadenosť, jednoduchá nápľn ich života, malá fantázia a mizerné postavenie v obci, teda, že toto všetko im zaseje do duše túžbu aspoň raz vyniknúť či odlíšiť sa od šťastnejších spoluobčanov. Ale nepochodil, vykašlali sa naňho, lebo bol sám. A keď sa od neho odvrátili aj priemerní, vyzeral ešte nielen smiešnejšie ale i hlúpejšie. Pravdaže, niekto môže povedať : priemerným nevenuj nikdy priveľkú pozornosť,lebo nakoniec budeš jedným z nich. Ale tu sa možno ohradiť pravdou: blahoslavení chudobní (priemerní) duchom.
Nuž ale i jedni i druhí priam prinútili konať Tadeáša potajomky. Rozhodol sa, že keď teda nezapôsobil slovom, zapôsobí činom ako najpredsvedčivejším príkladom. Chcel im všetkým dokázať, že tí, čo kritizujú, nie vždy ešte správne predvídajú. Zatúžil byť apoštolom aby jeho čin bol dielom. Chcel ich na sebe presvedčiť, že ten kto odíde a teda naruší ich mýtus života, vráti sa sťastnejší, ako sú všetci dokopy. Predtým však, ako sa rozhodol konať poľutoval eštš na prípecku všetkých tých, ktorí sú takí naivní a horliví, že to až naváňa šarlatánstvom ( týmto pozdravujem Ruda jeho neforemnú bradu a zmätené planéty). Myslia si, že autohypnóza je možná natrvalo. On, Tadeáš Atrament, očakával však ich skoré prebudenie....
Keď má človek cez tridsať rokov, mala by mu k cti slúžiť skromnosť. Práve preto Tadeáš pouvažoval, čo si pri odchode zoberie so sebou aby tí ktorých nechá v dome, nemohli povedať, že ich okradol. Ku kockovanej košeli a menchestrovému saku pridal ešte klobúk (na ktoré bol zaťažený) a nepremokavý veľký kabát jednak preto, lebo vonku pršalo, jednak preto, aby sa mal v noci čím prikryť. Teraz mu chýbal už iba nožík (strčil ho do vrecka nohavíc aby bol po ruke) a tanistra na jedlo a lesné plodiny, ktoré po ľahky našiel v komore. Niekto by zneužil veľkosť tanistry ale skromný Tadeáš strčil donej iba tri cibule, kus slaniny, polku chleba a štipku soli zabalenej do papieriku.
Veď odchod nie je ani taký ťažký, povedal si, keď stál vychystaný uprostred kuchyne, pár krokov od dverí, obrátený k nim čelom. A už chcel vykročiť a stlačiť kľučku,keď počul v pitvore kroky. Vošiel jeho brat Rudolf.
- Kamže - Kam? - spýtal sa brat, nemálo prekvapený.
|
