bezvýznamní politici vraj je to nástroj zastrašovania.

Pravdaže odpoviem!

Zastraší kvety a vtáky i slnečné svetlo

takže sa nezjavia

a jedného dňa za východu slnka keď vstanem a zažiarim

vyzriem von aby som mal istotu že môj vynález

nerozkvitol

nič neuvidím cez roztavené okná

Mama,

dnes večer doma nebudem,

netráp sa a nenechávaj ma hneď hľadať.

Nedávaj vypustiť kanály, aby našli moje telo,

rozhodol som sa zostať živý, neprehľadávaj

lesy, či sa v nich neskrývam, to ani nápad,

iba som skrátka išiel získať už svoju tvár.

Nezbaľ mi kufor pred dvere,

zlikvidoval som prístav bezpečnosti.

A moju fotku neukazuj v spoločnosti

teraz sa pohybujem v maske muža

cítim sa prostý vo svojej záhadnosti.

Myslím, že mi to celkom sedí,

zahodil som svoje krátke nohavice

a obliekol som si dlhé a

teraz odchádzam do mesta, teda

netráp sa a nenechávaj ma hneď hľadať.

Prenajal som si izbu bez záclon

pozerám z okna, premáha ma chlad

tvoj hlas má smutný, čudne starý tón

v rádiu, keď ma chceš späť prilákať...

Čosi, čo tam predtým nebolo

vstúpilo zrkadlom

do mojej izby.

Nie je to taký jednoduchý tvor

ako som si myslel najprv-

odkiaľsi priniesol zmar

len ruší tak ticho ako aj predmety

a ja teraz ponechaný na seba

splietam zložité príčiny jeho príchodu.

Rozpadávajú sa. Teraz, v januári, keď

svetlo zamrzlo na okne, počujem za ním

milión zhrozených vtákov, už aj tam vonku

je koniec idyly- rozdrvil

aj hviezdy ten tvor

čo napokon je u mňa

doma

Večer a slnko zohrievajú vtáka

v jej pootvorených dlaniach.

Za tichom izby iné hlasy a zvuky.

Láska moja, svet je vzdialená planéta

... a ty sa tu sklánaš nahá,

vietor z pootvoreného okna ti zahaľuje prsia,

tvoje padajúce vlasy ma pokrývajú.

Vták v tvojich pootvorených dlaniach vzlieta.

Nech sú naše dotyky bez hraníc-

nepatríme k rase bledých detí

ktorých telá len ťažko precitajú

ani medzi panny stále zahĺbené do svojho smútku,

len prebúdzame sa v cudzích posteliach spojení a dokonalí.

Stále sú po izbe rozhádzané šaty

ktoré sme mali kým sme sa stretli.

Večer a slnko prešlo izbou.

Teraz budeme spať, ticho ležať, alebo sa zase oblečieme.

Je to vždy tá istá predstava-

ty, ako vystupuješ nahá z jesenných riek,

z tvojho tela, pokrytého dažďom, stúpa para,

modré a sivé kvapky z teba padajú,

keď hovoríš,

listy klesajú a rozsýpajú sa.

je to vždy predstava tvojich pŕs

plných prudkosti morských tráv,

ktoré sa zachvejú pri dotyku- ryby

sa pária pod tebou, telo máš sivé, tieň

ho nasleduje,

oboje sa bláznivej verejnosti zo vzdialených promenád

zdá prízrakom.

Tá istá predstava,

len teraz jazero obklopené papradím

a sotva viditeľné cez mrholenie

tisíc milencov ťa nasleduje nahých

a nezanechá stopy v kútoch brieždenia.

po lokáloch a privátoch

a zastaví aby si ju obzrel

nevidí nič jasne. Iba

tých čo ju obklopujú

vidí akí sú.

Že je taká obyčajná

ako všetko čoho som sa kedy dotkol

mi nesvitne-

ani fakt že si vyžaduje

odo mňa len jednoduchý pohľad.

Už si ju časom zveličím.

Aby som ospravedlnil neprítomnosť

niečoho väčšieho. Na tom však sotva záleží:

aj mimo jej dosahu všetko

sa jej celkom podobá-

splýva s ňou.

Stretol som ju zavčasu večer

autá už išli domov

bol som dvadsaťštyriročný a snivý

hlava plná tieňov ktoré jej jas zrazu škrtol

pod šatami sa jej tlačili prsia

bol včasný večer

a jar iba na niekoľko ulíc vzdialená

v zavretých parkoch sa listy činili

lokály nám nemohli dat nič

zavčasu večer

keď planuli uličné zábradlia

nebolo viac čo robiť iba ak byť spolu

Zavčasu večer sa odplavila do spánku

s hlavou na vankúši

slnko padajúce popri nej

zaplavilo okno

zavčasu večer

pár vtákov ešte spievalo na strechách

ich srdcia by sa zmestili do pohárov na vajíčka

bolo zavčasu večer

obloha machovela

jej šaty ležali na stoličke pri obloku

zavčasu večer ich zo seba striasla

bdelá a snivá

hlava voľná bez tieňov

brucho jej žiarilo

nikdy som netušil v tele toľkú krásu

nikdy som v tele netušil toľko jasu

zavčasu večer sme očarili jeden druhého

keď úrady sa zatvárali

a páry siahali po telefóne

a na všetkých linkách dostávali spojenie

zavčasu večer

nebolo vtedy viac čo robiť

a ani čo lepšie

Neskoro v noci som sedel obracajúc stránky

ako keby som hľadal riadky kedysi prečítané

ktoré ma prekvapili svojou jednoduchosťou.

Neskoro večer som sedel obracajúc stránky

môj jazyk zhášal drobné svetielka zaslepený

tým čím dúfal že sa stane.

Sedel som obracal stránky ignoroval

hlasy ktoré sa pýtali:

,,Aké odpovede možno nájsť prostým obracaním stránok

neskoro v noci listovaním hľadaním

riadkov ktoré si čítal kedysi?"

Kým budúcnosť hromadila svoje žiale

a veci neurobené sa kopili a množili

sedel som obracajúc stránky

a pomaly som sa učil

ako sa vzdať budúcnosti

už aj tak dosť preplnenej

a pochopil som

že na svete nie je nič komplikované

iba to čo som spravil ja

a že som roky žil

pod starostlivým dohľadom slepých

veriacich že oni ma vidia najlepšie.

Chýbala mi dôvera nie v to čo som

ale v to za čo ma majú iní.

Teraz som rád že som nemal tú dôveru

že som sedel neskoro v noci obracajúc stránky

a hľadal riadky ktoré som čítal kedysi

užasnutý nad ich jednoduchosťou.

Neponecháš nič a nič na zajtra-

keď ťa zastaví večer

obloha bude v rozvalinách-

keď začuješ neskoré vtáky

spievať unavenými hrdlami,

pomysli, aké je dobré, že

vedia, že prídeš,

a nejdú spať, aby ťa privítali,

teba, ktorý cestuješ z miesta na miesto,

keď neskoré popoludnie

zapadá do lesov, keď

na ničom nejako zvlášť nezáleží.

mačka nedôveruje slnku

uhýba mu z cesty

iba tam kde sa slnko a tieň stretajú

tadiaľ kráča ona

kôň miluje slnko

celý deň sa vyhrieva

fŕka

a búcha kopytami

slnku sa páčia kone

ale nenávidí mačky

preto necháva rásť trávu

a rozpaľuje plechové strechy