I.

v tomto uvažujem o minulom

spolieham sa na to že trvá

mojej pamäti sa vybavuje

príčinu nehľadám

nedopátral by som sa

je to proste tak

iba si predstavujem s tebou

čo môžem

k čomu sa nakoniec dostanem

keby som za sebou pozametal

nenašlo by sa nič

čo by predznamenalo budúcnosť

viac si sľubujem

a automaticky sa teším

že pre mňa nezostane nič

hoci je to pre teba všetko

II.

náznak stvoriteľa sa mi javí

ako nedostatok prirodzenosti

v osvietení

buď je to skutočnosť

čo relatívne vníma absolútno

alebo iba zámienka

viac ti o tom napovie príbeh

to čo je zaznamenané

až tak máš o čom

dojem priestoru ma neruší

vyvoláva čas

a možnosť zabudnúť

zostane proces

dejiny vyhynutého

určite nielen pre plaza

a samozrejme nádej

III.

je to možno trúfalosť

povedať že som

veď si nemyslím nič

o kĺzaní oblakov

pavučinke v pravom hornom rohu

to iba vnímam

čas ktorý tu trvám na svojom

pobyte medzi čížikmi

lebo len to je spievať

rovnako ako vyskytovať sa

niekde úplne inde

takto je stvorenie osláviteľné

pokým až príliš nebolí

uzlina v krku

bledulinké vytriezvenie

z tohto sna

IV.

pocit určitosti

dodáva životu bolesť

len občas utlmená radosťou

všetko je to o snári

aby som si to náhodou nevysvetlil

ako chodbu

kde všetky dvere sú pozatvárané

aby som vyšiel

o poschodie vyššie

takže len zo zvedavosti

hovorí zo mňa otvor

z poodchýlenia

aby som za sebou nezabuchol

určite od nej vykríknem

a pozamykám na kľúč

i v ďalšej básni

V.

vždy prichádza po štyroch

je to príjemné zistiť

že nemá o koliesko viac

ani menej sa nepotáca

medzi zdaním

lebo sa nebadane zistí

možno ma uisťuje

že poznanie nie je súhrn

vedomosti odmieta

jediné čo viem že si

nie že sa vyskytneš neskôr

lebo voz ťahá záprah

ten verš je dôležitý

iba pre pohoniča

a ja si jednoducho cestujem

už iba k tebe

VI.

tak je to vždy

keď zmysel toho všetkého je šiesty

ako som sa dopočítal

v učebniciach je všetko schválené

až zmenou denného režimu

prichádza nové

určite prijateľnejšie je však odpočívať

ako mi vraví vavrín

tam nikdy nedospejem

a predsa nie všetko je o mladosti

tiež som tam blúdil

odsudzoval smrť na doživotie

pokus o úsmev

mi navodzuje spomienka

že som ťa navždy stratil

medzi medzami

VII.

zbadal som sa až na okraji

vystupoval som z vlaku ktorý ťahám

len preto že som na ťahu

tak už príď

pohlaď moje plavé detské vlasy

pokým sa nezmením

ako sa mení

bleskurýchla krajina za oknami

počasie v horách

ešte som tu

spoznávam rodný dom

hoci som sa tu nenarodil

si tá

ktorú si prirovnávam k telu

len aby spriesvitnelo

ako nebo nado mnou

VIII.

je to iba na čase

aby sa obzrel vpred

a pripomenul kruh

v rovine poznávania

sa neposedný talent odváži

sklopiť oči

dosť bolo odovzdania

veď jeden by nepovedal

že je to všetko

druh

ktorý ma sprevádza

som taktiež ja

preto mám rád

tie nekonečné prechádzky

keď sa nehnem z miesta

aby som pravdu povedal...