„Rada ťa vidím,“ nikdy som jej netykala, ale keď sa tak osobne o nás stará.

    „Iste.“

    Aj by som rada vedieť, čo jej blúdi hlavou. Mojou plávali nánosy spomienok na vode otrávenej dvojročným schovávaním sa. V zástere, v pracovnom, som sa akože ledabolo natiahla na ležadlo. Bolo horúco, dusno, vzduchom nič neprúdilo. Telo na krásnej palube a vietor nič nerobí s mojimi vlasmi, ako je tomu na každej reklamnej fotke. Oblečená sa potím o to viac. Smiešna poloha. Odchod do spodnej časti mi príde ako útek od udalostí a ja dávam hrdo najavo, že sa podvoľujem. Loď stojí na mieste. Lapené veci sa nesmú hýbať.

   „Mami, dávajú poháre,“ Toby ma ťahá za rukáv. K nejakému stolu nesie čašník pitie a šľahačkový pohár. Zarazilo ma, nikdy nebol na sladké. Vstávam, keď sadneme za stolík, možno, hádam obslúžia maghiéna. Myšlienku predbehol čin. Čašník pohár položil pred Tobyho a na stolíku povedľa sa rozkričalo nejaké dievčatko To je môj pohár, to je môj pudink. Rodičia sa pustili do utišovania. Dievčatko ešte nerozumie pojmom maghién, nemaghién. Väčší však rozumejú a nenápadne po nás pokukujú, poniektorí sa približujú. Po dlhom čase sa odhodlala mladá slečna.

    „Ahoj, môžem sa ťa chytiť? Pre šťastie,“ jej ruka hľadá vhodné miesto, až pristane na hlave a pohladká mu vlasy.

    „Je mi cťou vás poznať,“ starý pán zvolil oficiálnu formulku a nemení miesto, tiež ide do vlasov. Keď všetko čo malo nohy, pohladkalo Tobymu hlavu, roztratili sa natešení po svojich aktivitách. Kapitán, keď už loď nikam nesmerovala, dovolil pasažierom skákať z paluby do vody. Tobyho to zaujalo, tak sme sa išli dívať.

   „Aj ja chcem.“

   „Ešte nevieš plávať,“ ja považujem vec za vybavenú, ale neznámi okolo nás na mňa začali divne pozerať. Až sa to končí dotiahnutím kapitána. Čo sa deje? Obstáli nás ako vylovený poklad z mora, zašpinený od chalúh a čo teraz s tým.

   „Chlapec môže skočiť, to sa zariadi.“

   „Čo?!“ neschopná povedať viac, civím naň, či to myslí vážne.

   „Všetko sa zariadi, nebojte sa. Samozrejme, že si skočíte,“ usmieva sa na Tobyho. Ten je v pomykove, mama hovorí jedno, kapitán iné a neviem, čo hovorí jeho strach.

    Dole, vo vode, už pláva zopár záchranárov, majú tam nahádzané záchranné kolesá, jeden malý nafukovací čln.

   „Na lodi velí kapitán.“ Teda Toby! To som ho naučila ešte pred cestou.

   „Nadýchnete sa,“ kapitán dáva inštrukcie. „Skúste to. Hááp,“ ukazuje mu a Toby to zopakuje: „A chyťte si nos. Takto.“

   „Ešte raz. A nezabudnite vo vode kopať nohami. Viete kopať nohami? Takto“ zašermuje rukami, ako. Nadvihne ho do výšky.

   „Kopajte,“ Toby kope.

   „Silnejšie.“ Toby kope silnejšie.

   „Dobre.“

   Z každej strany vybraného zábradlia sa postavil statný chlap a než sa to spamätal, než mohol mať na vec ustráchanejší úsudok, nasmerovali ho rýchlo, nadýchnuť, držať nos a hop! Masa ho zhypnotizovala. Inak neverím, že by sám skočil. Ohúrená pozerám do vody, tlačím maličké útle tielko smerom hore, kop, kop. Zo dvaja sa aj ponorili v mieste dopadu do vody. Je na hladine a mne padá kameň zo srdca. Všetko je ok.

    „Pre maghiéna nie je nič nemožné,“ lúči sa kapitán a ja si uvedomujem, na mnohé budúce si ťažko zvyknem.  

   Toby je už pri mne. Oči mu svietia. Skočil. Ale kus sa chveje. A Goroni nemajú maghiéna padavku. Dôležité. Aké strašné veci sú dôležité.

   Medzitým mi jeden z posádky odovzdáva kľúč od kajuty, z ktorej samozrejme niekoho vyhodili do inej. Veci nám preniesli. Nenápadne mi bolo naznačené, že zástera nie je vhodná. V kajute ma čaká obchodník so šatami, toho tiež skade splašili a vybaľuje na mňa šaty, doplnky, plavky, veci približne v mojej veľkosti a vo veľkosti Tobyho. Musím uznať, snažili sa. Než pristál klzák so Simhatom, boli sme prezlečení, vyvoňaní a celá loď slávnostne naladená. Všade sa podávalo pitie zadarmo. Stmievalo sa, ale aj tak bolo skoro všetko na palube.

   Keď vystupoval, pozreli sme na seba. Srdce podskočilo. Usmieval sa a aj ja. Nedalo sa to ovládať. Momentka. Zabudla som na všetko, čo súviselo s rozumom. Keď prišiel k nám, to už bol iný pohľad. Aj ten môj. Kdeže už bol prvý konekšn.

   Toby nerozhodne pozeral. Nepovedal prvé slovo ocko.

   „Ja viem skákať,“ a než kto sme mohli čokoľvek urobiť, rozbehol sa, preliezol už zaistené zábradlie a skočil.

    „Nevie plávať,“ strohá informácia Simhatovi a o sekundu sme aj my dvaja vo vode.

    Strašné, nevidela som kde presne skočil. Strašné, strašné a nádej drž sa ma. Vynára sa, zakvačuje sa do Simhata a ja mám dojem, že by som ho najradšej prizabila. Toby! Ty si mi dal. Neverím, že sa potreboval ukázať. Jednoducho nevedel, ako nadviazať, čo povedať. Vyriešil prvé zoznámenie svojsky.

   Tobyho si zobrala na starosť Simhatova sestra. Nezračil z nej na mňa pekný kukuč, ale čo by som nechcela. My dvaja sedíme, mokrí. Dlho.

   „Mali by sme prezliecť do suchého,“ nič rozumnejšie mi neprišlo na um, ale pod suchým chcem priniesť aj vysušený vnútorný plač.

   „Mali. Ale celkom do suchého.“

   „Veď to hovorím.“

   „No, veď to. Ani nitka aby nezostala mokrá.“

   „No veď hej.“