Tento článok je adresovaný psychiatrom a psychoterapeutom, ale bola by som rada, keby ho čítali aj moji kolegovia – ľudia s diagnózou podobnou mojej.

Psychiatri často chcú, aby sa chorý človek vzdal svojich presvedčení- bludov. Až to považujú za vyliečenie. Ja cítim, že keby som sa vzdala svojich presvedčení spojovaných s mojou chorobou, tak z boháča by sa stal úbožiak. Moja identita by bola podupaná. V tejto identite som šťastná a myslím, že sa mi časom podarilo nájsť cestu ako úspešne fungovať s ľuďmi v mojom okolí a stále si neobýjať hlavu o nízke veraje prípustnej reality.

Pred vypuknutím svojej choroby som bola nešťastný mladý človek nenachádzajúci zmysel života ani svoje miesto vo svete. Tvrdo som sa presviedčala, že veci zázračné (duchovné, s presahom) neexistujú a ja sa k nim nikdy nepriblížim. Myslím, že to bol práve výbuch spôsobený pretlakom hladu vo mne hovoriaceho opak, čo sa nakoniec dramaticky prejavilo ako moja choroba.

V tomto inom svete- svete „choroby“ som našla a stále si užívam pocit vlastnej dôležitosti a účasti na spasení. Krízy prichádzajú potom, ako tento postoj prerastie z nadšenej roli záchrancu cez zneistenie nenaplnenými očakávaniami do neznesiteľných úzkostných obáv, že niekde sa stala chyba a rútime sa do záhuby. Posledná kríza bolo natoľko fyzicky bolestivá, že po jej prekonaní som pripravená zodpovedne dodržiavať medikáciu. Len aby sa to nezopakovalo.

No nechcem sa vzdať svojich „bludov“ o tom, že zázraky sa dejú. A je to osobné. Nechcem svet redukovať na púšť, kam kvapka magična, krásy ani osobného vzťahu k bohu nepadne.

Vidím teraz svoje osobné šťastie ako svoj spasiteľský projekt.

Kto zachráni človeka zachráni svet. Zachraňujem seba.

Nedajú mi síce pokoja nekonzistentné a nevyvratiteľné zážitky, v ktorých som bola tak jasne označená za vyvolenú, výnimočnú, vyvolenú osobu v pláne mistéria.

No prosím neberte mi ich. Medzi nebom a zemou je nesmierne veľký priestor a moje sny sa tam zmestia. A ak som schopná ich ukočírovať tak, aby ma vo svete ľudí nestrhávali z jednej škarpy do druhej, ale naopak pomáhajú mi byť šťastná a spokojná- tak prosím: Neberte mi ich!

Mne nepomohlo vyrvať mi moje spomienky na zázraky, ale naopak pomohlo mi zozázračniť všedné- celý svet.

Potrebovala som utvrdenie vo svojej „megalomantskej“ dôležitosti, aby som bola schopná uznať dôležitosť čohokoľvek.

Mám istotu, že existuje Projekt s veľkým P- ten tajný, boží, jediný najdôležitejší.

Ja som sa išla roztrhať v iniciatíve byť mu užitočná. Ale došlo mi, že: iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ. Už sa chcem len tešiť z istoty, že tento projekt existuje a z občasných nenápadných dôkazov jeho existencie.

Ak ma budú potrebovať, iste sa ozvú a budú hovoriť jasne. Neviem či sa veľkého finále dožijem, no cítim, že som niečim prispela.

Moja duša je vyrovnaná. Som šťastná. Chcela by som poďakovať všetkým kto mi k tomu pomohli. Natrápila som sa veľa v slepých uličkách, kým som sa ocitla na bulvári. Hlavne som potrebovala čas a šance riešiť svoje omyli. Za to ďakujem aj medikácii, aj usmerňovaniu, no aj priestoru pre vlastnú slobodu zo strany odbornej pomoci.

Ďakujem