Keď človek kráča zvláda premýšľať rýchlejšie. Tak som si vykračoval a nevedel kam. Cítil som sa sám a taký plný. 

Naplo ma! Prišlo mi zle! Na veľkom nákladnom aute pricestoval 55 ročný družstevník, z korby vytiahol kutivátor a začal mi frézovať srdce. Odpálil si cigaretu, potiahol, vyflusol tak nechutný kemer na moju pravú chlopňu a veselo si pokračoval v práci. 

Chcelo sa mi vracať, dostať zo seba všetko čo som obsahoval a tak som tomu nechal volný priebeh. Kričal som na preplnenom námestí, kde ľudia hrali svoje hry a neúprimne sa podieľali na úpadku spoločnosti. 

Náhodne som pochodoval od stolu k stolu a vrieskal nech sú už konečne k sebe úprimný, nech sa preberú! Až potom sa to spustilo. Prvá tyčka letela pod veľmi drahé LV topánočky vyumelkovanej slečne s teatrálnym pohľadom opovrhnutia nad všetkými vôkol jej osoby. Vyvracal som lásku. Tony lásky sa jej rozlievalo pod nohami a ona sa len postavila, špak slimky odhodila do epicentra toho opovrhnutia hodného činu, dať jej niečo čo vôbec nepozná a nechce. Čo jej smrdí a čo nikdy nemala. Niečo čo keď zacítila radšej utiekla. Povzdychol som si a predstavil, ako ju jej mama pohladila len keď musela… Odišla. 

Druhá tyčka sa rozpleskla pred lavičkou partičky pätnásť ročných a ja som túžil, aby ich to aspoň ošpliechalo, keďže mi bolo jasné, že si s tým vrecká nenaplnia. Dal som im šťastie a úsmev. Ukázali mi stredný prst, vytiahli žiletky a začali si rezať zápästia. Vraj o také pičoviny nestoja, nechýbalo im to doteraz a nebude ani v budúcnosti. Nonkoformisti. Pokrútil som hlavou no opäť ma naplo, takže som sa nemohol zamýšľať nad následkami dorezaných žíl.  

Vracal som kade som chodil, vracal som všetko čo som poznal, čo som lúbil, čo som si chcel nechať… Ľudia na mňa pozerali s opovrhnutím, bez náznaku pochopenia. "Ach vy!", idete sa tu sťažovať čo všetko nemáte, čo všetko vám chýba a v konečnom dôsledku tým opovrhujete len preto, že to nie je priamo pre vás. Sami cítite čo všetko vám chýba a pritom to vôbec nehľadáte. 

Sedel som celý zgrcaný pod lampou, smrdel som pravdou a nevládal sa už hýbať.Okolo mňa stáli bezdomovci a žobráci, ukazovali si na mňa prstom a smiali sa mi. Vraj sa mám zobudiť, prijať skutočnosť, že takto to proste funguje, inak to nebude… Bol som prázdny, privrel som oči a z hlboka sa nadýchol. Všetko čo som potreboval sa začalo diať naraz. Dážď očistil posledný kúsok môjho tela. Zmýval obsah mojej duše, ktorý bol po celom námestí, po ľuďoch. Všetko stekalo do odpadu.

Prišiel za mnou malý chlapec, mal asi tak štyri roky a podal mi sedmokrásku. Pohladil ma po líci, dal mi pusu na čelo vložil mi do duše jeho čistotu. "Chcem sa s vami podeliť, milovať treba je to základný kameň celého bytia. To že ste zabudli čo všetko sa dá milovať z vás robí márnotratníka. Pobehovali ste tu a snažili sa robiť učiteľa aby vám bolo lepšie a stačilo tak málo, opýtať sa či sa máte rád a zamyslieť sa nad vlastným vnútrom." - povedal mi s úsmevom Chlapec. 

Postavil som sa, ľudia ma už nevnímali, chlapec odišiel. Spozoroval som uja čo mi zkutivoval srdce, vraj nemám byť kokot, mám  zájsť do záhradného domčeka a zasadiť všetko čo tam nájdem. Tak som išiel.

S úsmevom na tvári som ponachádzal v malých sáčkoch semienka dôvery, lásky, inšpirácie, empatie, a v podstate všetko čo som v sebe už niekedy mal. Obliekol som sa do montérok a celý deň som pobehoval po poli a rozhadzoval semienka jedno cez druhé. By ste neverili ako rástli, keď som už nemal čo rozhadzovať, sadol som si na kraj pola a pozoroval ako do výšin rástlo všetko, všetko… 

Poznámka autora: Pravda bolí, ale v konečnom dôsledku oslobodzuje. Pavel "Hirax" Baričák