Dvíhajúcu sa jeseň ako žiletky, brúsil čas na hrane. Pozrel sa na hodinky, bolo len pol tretej, pravé poludnie, keď sa chlapi oprú o vietor a skosení dažďom veria spomienkam. Veria kvapkám, jeseni na pol ceste za šťastím. Sú starí na rozprávky, no stále mladí na prehry. Za oknami tancovala jeseň s kvapkami. Pršalo. Akoby sa nebo utrhlo z kríža. Pozrel sa cez okna doprázdna. Už toho mal dosť. Muselo sa to stať. Len na jedno nevie zodpovedať. Prečo? Keď dáš šanci žiť, odrazu všetky túžby zhasnú ako Andersonova noc. Prečo? Sám nevie. Prečo?

      Keď odchádzala, bol veľmi nahnevaný. Vie, kričal ako zmyslov zbavený. Ale prečo? Šimon je chlap, tiahne mu na štyridsať. Je to vek, keď chytiť druhý dych pre mužov, znamená znova milovať. Žije ako druh o pätnásť rokov mladšou ženou s Luciou. Je to žena, skúšaná životom ako remeň. Otec alkoholik, matka ktorá sa jej vzdala a dala ju do sociálnej starostlivosti, aby mohla žiť svoj život po svojom. Neskôr ju vychovávala vlastná teta. Búrka stíchla. Čosi stíchlo i v Šimonovi. Lucia je výnimočná žena, váži si ju a má ju rád. Len..., vtom si uvedomil, ten pokoj. Dážď za oknami, zanechal akúsi melanchóliu, ale zároveň i pocit, vždy je čas. Čas žiť, čas na lásku. Práve vošla do izby, podišla k oknu.

 - Netráp sa, mama, to tak nemyslela. – prihovorila sa mu.

- Tadeáško ešte spí? – spýtal sa.

- Netráp sa. – rezonovalo v ňom Lucino konštatovanie.

- Ale ako ? – Zatvoril okno. Schladilo sa.

- Mama si ma nikdy nevpustí do svojho srdca. –

- Veď práve, to ma mrzí. Sme šťastní a ona..., -

      Zasekol sa. Šimon dobre vedel, že jeho mama je zo starej školy. Prečo nie sú manželia? Prečo je to u nich tak, a nie onak, prečo ten veľký vekový rozdiel, a to dieťa, ktoré nikdy nebude jeho. Stále dookola ako kolotoč. Prečo? Prečo? Keď je ukázal dvere a povedal.

- Lebo medveď, mama. –

     Pochopila. Vyhodil ju vlastný syn. Tadeáško spal. Nezniesol, že si ho dospelí dohadzujú ako detskú hračku, ku komu patrí. I jemu samému pílilo sústavne v ušiach.

- Nikdy to nebude tvoj syn. –

Stačilo malé citové vykoľajenie a mohlo to prísť. Neubránil sa slzám. Chytil Tadeáška za ruku, pohladil ju a povedal.

- Vieš, že si navždy môj, môj malý macík. –

Bolesť prelínalo Šimonovo šťastie. Nedá sa prelomiť, ten breh a spojiť mosty. Rozmýšľaľ, či je naozaj šťastný. Prišlo to, čo ho sa Lucia so Šimonom najviac obávali. Citové rozpoloženie Tadeáška bolo tak emotívne, že to nadránom okolo tretej, vyústilo v epileptický záchvat. Nikdy v živote také čosi Šimon nevidel. Tadeáško sa skrúcal v kŕčoch, penilo sa mu z úst, iba bezradne volal.

- Mami, mami, som iba tvoj. –

- Lucia, zavolám našim. Potrebujeme auto a Tadeáško odbornú pomoc. –

Šimon sa rozhodol vytočiť číslo. Zdvihol jeho otec. Chápal ho, vždy si rozumeli.

 - Šimon, čo sa stalo? –

- Tadeáško dostal epileptický záchvat. –

- Rozumiem, okamžite som pri vás. –

      Keď Šimon vynášal v kŕčoch Tadeáška z tretieho poschodia pred parkovisko, už pochopila. Celou cestou v aute mlčala ako hrob. Prichádzajúc do nemocnice, lekári boli v pohotovosti, malému pacientovi vpichli injekciu, kŕče ustúpili, ale tá jeho vystretá rúčka a bezradné volanie dojala i lekára.

- Mami, mami, som iba tvoj. –

Už vie, rodina je u Šimona prvoradá. Nebude im stáť v ceste. Keď vychádzali z nemocnice Šimon sa ozval prvý.

 - Prepáč, mami, nesiem svoj kríž, ale som šťastný. –

 Pozrela sa na syna, chytila mu ruku a vyriekla.

 - Dávam vám svoje požehnanie. Buďte šťastní. –

      Matkine slová v diaľke, zanikli v ostrom speve vetra. Iba Lucia a Šimon poznali ich význam, hodnotu a jeseň, ktorá vychádzala tichému ránu oproti, kliesňujúc si cestu k stromom, popri ulici, priamo na sídlisko. Tam kdesi začínal nový život, hoci s krížom, o to väčšou láskou na pleciach.