Za vlády Krona zlatá doba

nepoznala biedu a trápenie.

Aj ľudia boli šťastní,

povedal náš profesor latinčiny

a z jeho nebových očí

padali na naše hlavy

bosé roky jeho detstva

plné indiánskych šípov.

Možno to boli len háčiky na ryby

s troškou bahna na hrotoch.

Keď svetu doba postriebrila sluchy,

ľudia zrazu odmietli slúžiť bohom,

pokýval hlavou náš starý Laudo

a prevoňal vzduch jemným tabakom,

čo sa zamotáva do hustých vlasov,

keď motýle v smrteľnom kŕči

objímajú lampy u nás na námestí.

Zeus ich za to potrestal,

začudovane dodal profesor

a oprášil si kriedu z rukáva.

Farba medi, to je Mars,

boh útočnej vojny,

vzdychol si starý latinčinár.

A ľudstvo je také učenlivé.

Také učenlivé...

Áno, hovorím o medenej dobe.

Toľko šperkov by sa dalo vytepať

z medenej prilbice!

Aj vy cítite tú chuť medu na podnebí?

Pod vládou železa

zmizlo právo, poriadok a úcta.

Pupočná šnúra detí vyschla hneď

po prvom kriku

a na múre medzi blízkymi

rástla palina.

Bezprávie zhltli až ryby

pri potope sveta,

zdvihol prst starý Laudo

s plecami ovesenými

ako smutný klaun.

Zrazu zašepkal ohromený

novým poznaním:

Noemova archa musela byť deravá...