Janko Neri
Kde bolo, tam ostalo! Nikto tomu v celej občianskej spoločnosti nechcel veriť. Nikto tomu nevenoval pozornosť. A pritom lesný a mediálny priestor obývalo jedno zo stvorení, ktoré sú celkom ľahko pomenovateľné a zaraditeľné medzi nebezpečné pre cirkev a pre štát.
Žila, bola jedna stará ježibaba. Tak dávno vykonávala svoju prax, že už musela ísť na preškolenie. Veď praktiky ezoterikov sa získavajú práve na rôznych kurzoch, seansách a meditáciách. Toto všetko, a pravdaže mnoho iných užitočných fintičiek, jej chceli nabiť do hlavy v peknom prostredí jedného z veľkomiest Európskej únie. Teraz je už tretí týždeň doma a nič jej nejde do hlavy. Pritom je plná ideálov, aby sa aj našim ľuďom dala možnosť naplno vychutnať nebezpečenstvá ezoteriky s jej nedoceniteľným registrom negatívnych následkov. Takto sa zverovala smutnej vŕbe, ktorá podľa nej v predchádzajúcom živote bola ropovodná skrutka ruskej výroby:
„To je galiba. Strašná galiba. Nemýľte sa! Vôbec nemyslím na Jožka Galibu. Aké to má dnes jedna ježibaba ťažké. Bola som na našom ježibabskom školení. Viedol ho jeden veľký guru. Ten istý, čo robil školenie aj niektorým ministrom. To je galimatiáš!
Že vraj nové metódy v lovení dušičiek. Techno muzick a meditácie. Kde sú moje staré dobré preklínačky a zaklínačky. To býval život. Zahriakla som nejakú kravu a tá už nedojila alebo gazdinú a už neklebetila. Teraz vraj treba robiť tie seanse a ponúkať hranolky.“
Ale tu sa už blížili lesom dve deti, ktoré na prvý pohľad vypadali poriadne samoľúbe, hlúpe a vôbec vhodné na manipuláciu. Ježibabe až zabehlo od radosti.
„Aha, nejaké deti! Vyskúšam techniku z kurzu!“
Šmátrala fľaštičku s alkoholom. Schovávala ju v sedemdesiatich sukniach. Len dúfala, že si ju nepomýli s fľaštičkou, v ktorej bol motorový olej. Používala ho na svoje kĺby a na značkovanie revíru. Konečne našla správnu nádobku a s pôžitkom si omastila hrdlo pred prácou. Alkohol jej skrášlil temperamentný škrekľavý hlas, dodal váhu jej argumentom. Dychu dal lahodnosť vône zhnitého orgovánu. Rozbehla sa. Rýchlo na deti zavolala a to štýlom, akým vo veľkom meste Európskej únie videla privolávať taxík.
„Deti, kašlite na to! Poďme spolu rozbiť výklad!“
„Och, úbohá starenka, tebe hrabe viac ako našej učke.“
„Babička, čo to hovoríš, iste si unavená.“
Deti sa zhrozili, akoby nepozerali filmy a nežili v tomto štáte. Obstáli starenku a dobre si ju obzreli. Ježibaba mala na sebe práve handry od Versaceho. Ani na chvíľu sa jej nezdalo, že by sa odlišovali od jej odvekého otrhaného kostýmu. Prvý neúspech ju neodradil. Skúsila takzvanú gastronomickú stratégiu:
„Tak inak! Poďte ku mne! Vidím, že tu blúdite ako vždy. Poďte, pôjdeme si urobiť hrianky! Nič iné mi z dôchodku nevychádza. Už do toho miešam aj sociálne cítenie, som perfektná!“
„Vieš, my sa ponáhľame. Ďakujeme, to nepôjde!“
„Akurát nám ukáž cestu.“
Poprosilo dievča menom Zuzana. Ježibaba zahorela nadšením:
„To práveže chcem. Ukážem vám cestu rovno do horúcich pekie... ku horúcim prameňom. Teda, čo to pletiem, ja baba stará... baterky sa mi vybili. Aj by ste mi ich nabili, ja vám pustím techno z mojej vysielačky a potom vám vysvetlím cestu guru Kršňa Bršňa.“ Deti už boli na odchode, ale zvábil ich zvuk naposledy uvedeného mena. Znelo tak škaredo a odporne, až sa deťom zažiadalo počuť, kto je ten zatratenec.
„A to bol kto?“
„Váš nebohý manžel?“, súcitne doložila Zuzka.
„Ešte horšie! To je môj riadiaci duch... Chápeš, nemehlo? Čosi ako riadiaci čip. Ani ja neviem, kto to je, ale bojím sa ho! To je jedno. To je galiba! Poďme si zapáliť, lebo ma vystrie.“
„Čo máš v hlave, keď fajčíš.“, hneď vkusne zažartoval slušne vychovaný mladík.
„Babke takto nemôžeš hovoriť.“
„Kašli na to! Mám v hlave popolník. To je konina!“ a váľala sa od smiechu. Deti sa už tešili, že je zmyslov zbavená. Aby im to potvrdila, vyhlásila: „No poďte, podpálime chalúpku, bude že to veselica! Po vašom disko!“
Múdra a skoro tak aj dobrá starenka sa priblížila deťom. Získala si ich svojimi pedagogickými a zábavnými návrhmi. Deti váhali dlho do noci. Ježibaba užila všetky lieky a drogy a homeopatické gebuziny a všetko... (kto by to rozoznal), aby sa udržala na nohách, a aby si udržala výzor hlbokomyseľnej a duchovnej osoby. Deti ešte dlho zvažovali pre a proti. Keď napokon videli, že sa ježibaba celkom vážne pohráva s kompletným balením slzného plynu, súhlasili. Báli sa totiž, aby sa im tu nakoniec nerozrevala.
„Ale len na chvíľu.“, dušoval sa Ivo.
„Nemali by sme jej radšej zavolať doktora? No dobre. Dáme jej obklad.“
Deti prekypovali dobrotou. A robili dobre. Ježibaba si ich láskavý prístup oprávnene zaslúžila. Veď bola rozhodnutá buď si dať do očí kvapku slzného plynu, aby hysterickým plačom získala nerozhodné deti. Alebo použiť slzný plyn na deti..., len po dobrom či po zlom im umožniť zoznámiť sa s jej kurzom na zvládanie stresu a bĺch.
Zastali pred rozbitou chalúpkou, ktorá už pár krát vyhorela a hrdinsky niesla tieto jazvy na sebe. Súdruhovia jej svojho času prišli postaviť plot v akcii Z, keď sa im žiadalo rady čo aj od samého čerta. Ale márna stavba! Nemohla sa dostať von, zabudli totiž na zadné vrátka, a tak ho musela zbúrať. Súdruhovia, pri pohľade na jej psychický a fyzický vzhľad, taktiež navrhovali, že jej dom by mohol byť turistickou atrakciou. Vedeli o jednej téme, ktorá vraj bude vždy atraktívna. Šlo by o expozíciu O dôsledkoch inkvizície a škodlivosti kresťanstva. Inak by bola vo funkcii kastelána a obsluhovala by ruskú vysielačku. Nedovolili jej však konzultovať so svojim guru, ktorý prezieravo emigroval do jedného budhistického kláštora v Indii. Bez neho bola ako stratená a nijako sa nerozhodla. Totalita bránila plnému rozvinutiu jej schopnosti škodiť. Tento zhýralý systém nedovolil, aby teta ježibaba postavila svoj dar do služby ľudu aspoň tak, ako Totalita. Totalita je preč a ona môže svoj dar naplno využiť! A dnes má šancu, akú už dlho nemala!
Opatrne otvorila dvierka na chalúpke, aby sa nezrútili a nazrela dnu.
„Tu bývam. Moja adresa je: U prerieknutej 13. Trochu mi tu zateká. Ani v peci som dávno nekúrila. Ale dnes si to vynahradím, keď som si doviedla takéto mäso. Och, musím sa spamätať! Celkom zabúdam na nové techniky.“
Veľmi dobre si uvedomovala, že používanie nových techník a odhadzovanie starých techník pôsobí rušivo, ale čo môže robiť?! Veď to nejde len tak! Veď sa snaží! Napokon... je to všetko jedno. Staré či nové, je to o tom istom! Ešte uvidí, čo prevládne. Mládenca šarmantne objala okolo krku:
„Túžiš po pokoji a úspechu, Janíčko?“
„Áno. Inak som Ivan.“
„Aj ja. Ale len trochu.“, závistlivo sa zapojila Zuzka.
„Tak vbehnite do toho chlieva. Zle! Zle! Uf, musím sa spamätať, stále to isté.“
Bola so sebou vrcholne nespokojná. Tie nové techniky jej liezli poriadne na nervy. Bola pevne rozhodnutá. Pred sebou mala chutné mäso a to bolo všetko, čo chcela vedieť!
„A čo tam budeme robiť?“, prerušil jej myšlienky Ivo, inak vášnivý poľnohospodár.
„Potrebujete vyhodiť hnoj?“, pripojila sa gazdinka Zuza.
„Tak trochu. Zakúrte do pece, urobíme si večer Sovietskej družby. Och, to sa už dnes nerobí, čo? Inak. Inak. Daj prst, budem ti veštiť, aj energiu ti zmeriam potenciometrom.“ Sama vedela, že s tou energiou je to hlúposť. Šlo len o odpútavacý manéver, aby zistila kvalitu mäsa. Veľmi dúfala, že jej na trik s energiami deti skočia! S plným nasadením schmatla Jankov prst:
„Babka, prečo mi režete do prsta? Cítim, že máte v sebe veľký nepokoj.“
„Môžeme vám pomôcť. Hovorte, vyrozprávajte sa.“ Zuzka usudzovala, že ide o názorný príklad pobalamutenej ženy a chcela babke pomôcť, lebo sa jej uľútostilo.
„Nuž aj tak dobre. Posaď sa ty, chlápätko, tu na tento pekáč a počúvaj ma. Všetko ti podrobne vypoviem. Ako ťažko sa mi menia staré návyky na nové techniky. Aj tak sa mi to mieša. Nejde o to, priatelia. Sústreďme sa na jednu myšlienku! Oheň sa rozhára a pec zíva. Koho tam pošleme na prieskum? Janíčko, sústreď sa na vyššiu myšlienku opekania.“
„Ale ja neviem, ako si tam sadnúť. A hovorte mi Ivo.“
Ivo pokazil úžasné sústredenie a meditáciu, do ktorej akože upadala ježibaba. Ešte nenadobudla hladinu, v ktorej by zmúdrela, ani hladinu, z ktorej by čerpala pokoj, tak len štipľavo zahrešila a rozkričala sa:
„Stále si taký nepoučiteľný! Stále rovnaká neznalosť sedenia na pekáči. Idem ti to ukázať. Stop, stop, stop! Zase som sa skoro dala dobehnúť ako zakaždým. Ja si tam sadnem a ty ma šupneš dnu, čo? Ja viem. Veľa čítaš! Urobme to naopak! Teda takto: Ja položím na miesto na pekáči, kde si ty máš sadnúť moju zázračnú knihu s čarodejstvami, mantrami a Fatrami.“ I veru s úctou ju tam umiestnila. „No vidíš. Takto ako tam leží tá kniha, tak si tam sadni aj ty, Janíčko!“
Chlapec vyskočil, zaujúkal, schmatol lopatu a bolo to!
„Hej rup a šup! A vaša čarodejnícka kniha je v plameňoch! To je ono!“
A kniha horela o sto šesť! Len taký šum! Ani čo by si to bola žiadala. Zuzku naplnil obdiv k jej hrdinskému bračekovi:
„Ivuško, si skvelý ako vždy!“
Ale ježibabe zhorel celý svet. Celkom sa zrútil. Bol z neho popol.
„Čo si to urobil?! Prídem o certifikát od môjho guru!“
Ivko a Zuzanka sa smelo postavili pred vystrašenú členku ezoterického sprisahania a povedali jej niečo, čo by si mala poriadne zapamätať:
„Lebo si si myslela, že ti naletíme! Nikdy sa nepoučíš? My veríme v Pána Ježiša a ten nám dáva rozoznať, čo je pravda a čo klamstvo. Nikdy nás nedostaneš, lebo on je väčší a chráni nás! Ty si daj pozor, aby si raz neskončila ako tvoja kniha v plameňoch!“
„Lebo tam, kam mieriš, bude plač a škrípanie zubami!“, vysvetlila jej Zuzka.
„Ale mi sa budeme tešiť, lebo pravda nás vovedie do zasľúbenej zeme!“
desjano@host.sk
domovská stránka: www.desjano.host.sk
| 
