-       Kristínka. Do piče. Teba som nevidel už asi mesiááác.

A vrazil nonšalante ku mne na dámy. Usmiala som sa.

-       Haj. Čo oslavujete?

-       Kristínka mojaaa. Jeb na to ti hovorím. – zavrel mi vodu a zobral mokré ruky do tých svojich. – Poď na jedného.

Dušan za triezva skoro nehrešil. Takto som ho tipla  na 3/4 litra tvrdého.

      Na izbe bolo zopár neznámych chalanov plus dve baby, jedna z nich Dušanova frajerka. Tá druhá sa na mňa vďačne usmiala. Opätovala som.

-       To sú externisti – povedal môj únosca a nalial vodku.

-       Brzda došla. Na zdravie.- na tejto izbe ma to vlastne ani veľmi neprekvapilo. Študenti nie sú takí bohatí aby si mohli dovoliť kupovať nealkoholické nápoje.

-       Tak jo. Na zdravie.

Bol to blbý deň, Angie v Blave, ešte som nič nejedla, Dušan sa pohádal s frajerkou a nápadne ma držal dlhšie ako mal. Bolo to jedno. Lieh príjemne pálil na jazyku. Popraskaných perách. Raz. Dvakrát. Prestala som počítať. A ten chudý, čierny, ktorému som zabudla meno sa okolo mňa stále obšmietal a rozprával čosi veľa o Sakate, olympiáde a podobných kravinách. Tak som teda prikyvovala a snažila sa tváriť, že akože áno. Tváriť sa, že akože áno mi nikdy moc nešlo, čo potvrdil Čaba, keď si k nám prisadol.

-       On je člen olympijskeho výboru. – usmial sa. Obzrela som si ho. Veľký chlap. Mierne strnisko. Okrúhla tvár.

-       Aha. -  

A keďže neviem, čo znamená byť členom olympíjskeho výboru, tak som sa spýtala, že

-       Čo to znamená byť členom olympijskeho výboru?

A ten chudý čierny mi opäť hovoril o Sakate a ešte čosi a ja som mu opäť nerozumela, ale ďalej som prikyvovala. A on bol zo mňa šťastný a dlho sa mi zadíval ako králik do tých mojich, kým z neho vyšlo, čosi ako:

-       By si sa páčila M.

-       Hej? – Odpila som si.

-       Hej, on je na také inteligentné baby.

-       Tak jo.

Potom mu prišlo zle a utekal na záchod. Čaba chvalabohu ostal a dolieval. Mal hnedé oči. Temné a hrejivé. Naklonila som sa k nemu.

-       Kto je to ten M.?

To ho rozosmialo. Dušan si nás nevšímal. Potichu zazeral na frajerku.

Čaba ma oboznámil s vecami, čo mi ušli a že M. vyhral zlatú niekde na majstrovstvách a ešte čosi so slalomom a lyžami. Na takého veľkého chlapa mal tenký, trocha nateplastý hlas. A možno to robil ten maďarský prízvuk. Každopádne mu veľmi pristal. Asi by som mala čosi povedať.

- S tou mojou inteligenciou to teda až také vážne nebude - hrozne sa mi páčilo ako sa usmieval - a čo to znamená, že člen olympijskeho výboru?

Naklonil sa ku mne.

-       Nooo tak ti poviem. 60 000 mesačne.

-       Hahaha. To mi mohli hneď povedať. A nevieš? Je slobodný?

-       Neviem. Ale ja som. A podnikám.

Pohladila som stoličku medzi nami. Pochopil a prisadol si celkom ku mne.  Usmiali sme sa na seba ako malé deti.

-       V čom to podnikáš?

-       Vyrábam fľaše pre Alláha.

-       Aha. A vrátili ti už čosi? S nie celkom takým odtieňom ako vrchnosť povolila? Volajú to tuším Alláhová zeleň. Človek to trocha preženie s oxidom meďnatým a sú schopní obratom vrátiť celú dodávku.

Pozrel na mňa trocha udivene. Potom kývol, že nie.

-  Konvertoval si.

-       Igen, konvertovala. Som teraz mohamedán, ľahšie  s nimi takto komunikuje. Ako?

Ako stále. Som inkarnácia Sherlocka.

-       Podľa amuletu.

A náhle atmosféra zamrzla a on mal v tvári diaľky a bolo ticho, kým nezačal:

-       To mi dal jeden chlap, keď umieral. – som nevedela čo povedať a tak som nehovorila, kým pokračoval – Bol mi ako brat.

-       Vojak?

-       Igen. Pobrežie slonoviny.

Zamrazilo ma. Spomienky. Hŕby spomienok na jediného muža. Čaba potom opäť rozprával o Alláhovi, Dušan ležal na frajerke a ona mala pohľad voskovej bábiky a len tak pod ním ležala a ani nežmurkala a Dušan plakal a Čaba mi hladil koleno. Všetko tak jednoduché a absurdné, že sa to prestalo zdať skutočné. A Dušan bol prvý, čo to nevydržal a sadol si na ňu, triasol jej plecami, slzy mu tiekli ako hrachy a hovoril ticho a rýchlo. Vyzeral asi tak, ako som sa ja cítila.

-       Kurva ako ťa milujem. Povedz, prečo? Do piče. Ja som nikdy nikoho neľúbil ako teba a ty si s ním jebala, do piče.

A ona nič nevravela. A on si na ňu opäť ľahol a všetko ako predtým. Dookola.  Bolo mi zle.

-       Idem na záchod.

Som povedala a dvihla sa. Chytil ma za ruku.

-       Číslo 512.

Pohladila som ho po tvári. Určite vedel, že viac neprídem - napadlo mi ešte pred tým ako som si ľahla oblečená do postele a čakala na strop.

Padal nekonečne pomaly.