Opustil som budovu v ktorej som vykonával svoju prácu. Vonku pršalo a po ceste sa popri mne valila voda. Vlasy sa mi roztápali pod ťarchou dažďových kvapiek. Snažil som sa čo najviac naťahovať nohy, aby som sa rýchlo dostal na zastávku, pod ktorej strechou by som sa ukryl pred dažďom. V ústach nechutná a zároveň príjemná pachuť poslednej cigarety, v žalúdku vidina jedla, ktoré ním neprešlo od obeda a nohy premočené v letných teniskách. Júnový deň si podával ruky s večerom a do partie sa začala pridávať tma. Navyše na túto dobu bola aj dosť zima.

     Konečne som sa dostal bez väčšej ujmy na zastávku. Bola takmer prázdna. Samozrejme, ako obvykle, znamenalo to, že mi práve pred chvíľou ušiel autobus. Tak som tam stál, ruky vo vrecku a nohy v mokrých ponožkách. Zase som len čakal. Ako obvykle. Stále na niečo čakám. A s autobusmi je to na dennom poriadku, nikdy ich nestihnem v tom správnom čase, ale už nad tým vždy iba mávnem rukou. Tieto nekonečné chvíle sa snažím tráviť myslením na niečo iné, ako na príchod môjho spoja.

     Spomenul som si na minulú nedeľu. Stál som s cigaretou v jednej ruke a plastovým pohárom piva v druhej. Obklopovali ma steny hudobného klubu a pár ľudí. Na pódiu hrala nejaká neznáma kapela niečo v štýle zmesi rocku, ska a punku. Odpíjal som si z piva a pozeral na kapelu a na ostatných ľudí. Veľmi som sa v ten večer nebavil. Viacmenej som iba čakal, kedy to skončí. Kamarát stojaci pri mne, bol dosť opitý, takže sa bavil asi najviac zo všetkých. „Pozri sa,“ hovoril mi, „tí ľudia sa vôbec nezabávajú. Asi sú na to ešte málo opití. Treba sa baviť. Treba piť viac alkoholu.“ Pozrel na mňa. Moje tretie pivo sa blížilo ku koncu a moja tvár nenaznačovala prílišné pochopenie. „Ty si tiež ešte moc triezvy, aby si to pochopil.“ „To som,“ priznal som sa bez mučenia a odhodil cigaretu na podlahu. „Do riti, ser na to, poď sa baviť, poď tancovať,“ nedal sa odbiť. Otočil som hlavu doprava, kde stáli dve mladé slečny. „Jeb na voňavé chlpaté pičky, poď,“ chytil ma za rameno, keď videl môj pohľad. Dopil som pivo a išiel som s ním k pódiu. Rozhodli sme sa ukázať ostatným, ako si užívať na koncerte. Tanec v rytme punku. Sácanie, skákanie, nohy v ťažkých topánkach vo vzduchu, stratený dych. Pogo.

     Popri zastávke veľkou rýchlosťou preletelo auto a keby som sa včas neuhol, ovalila by ma vlna vody, ktorá vyletela spod jeho kolies. Autobus stále nechodil, tak som si išiel sadnúť na lavičku, aj keď som sedel celý deň. Vedľa mňa bol nejaký chalan, možno v mojich rokoch. Mal neučesané vlasy, neupravené oblečenie a predĺženú svetlú tvár. Vyzeral tak trochu bizarne. „Nemáš cigaretu kamarát?“ oslovil ma. „Sorry, ale už nemám,“ odpovedal som mu úprimne. „Škoda,“ povedal trocha skleslo a odmlčal sa. Cítil som z neho alkohol, ale on bol triezvy.

„A nejaké drobáky?“ ozval sa po chvíli ticha.

„Nie sorry, fakt nemám.“ To už síce nebola pravda, ale v tej chvíli som mal pocit, že už som v živote dal dosť veľa peňazí rôznym ľudom, ktorí ma oslovili na ulici, takže občas môžem aj odmietnuť.

„Na čo čakáš?“ pokračoval v rozvíjaní debaty.

Na autobus, na čo iné, mal som chuť povedať. „Na osemdesiattrojku,“ odpovedal som. Nechcel som byť k nemu ironický, aj keď som mal na to právo. Opäť sme chvíľu ticho zamyslene sedeli. Jeb na voňavé chlpaté pičky. Chlpaté? Moje zamyslenie netrvalo dlho.

„Ako pekne prší,“ šplechol krátku vetu do dažďa.

„No, pekne,“ odpovedal som tentokrát ironicky a potom som prešiel do vážneho tónu, „strašné počasie na toto obdobie, už ani tomu počasiu sa nedá veriť.“ Kvapky sa stále rozlievali všade okolo, na zastávke zastavilo a odišlo niekoľko autobusov, ale moja osemdesiattrojka stále nešla.

„A ty na čo čakáš?“ obrátil som sa tentoraz ja naňho, keď som videl, že stále sedí.

„Ja čakám na leto,“ odpovedal mi s úplnou vážnosťou.

„Na leto?“ zdvihol som obočie. V tej chvíli mi prišiel autobus a ja som sa postavil, aby som mohol nastúpiť do dverí, keď ich konečne otvorí.

„Tak to ti prajem pevné nervy,“ povedal som mu ešte pred nastúpením do autobusu.

„Díky kamarát,“ poďakoval sa a zodvihol ruku na pozdrav.

V autobuse nebolo kde sadnúť si, tak som sa držal vrchnej tyče. Hm, na leto. Ja už naozaj ani tomu počasiu neverím.