Ukladám si v srdci krížik vedľa krížika, každý jeden predstavuje zlú spomienku, je ich tam už dosť a mne nezostalo tam miesta pre radosť. Už mám dosť tých večných kázni a kazaní ako žiť a ako nie. Nech každý žije ako vie....ako chce... Nech nehľadajú na mne svoje chybi,  všetci chcú ma uchrániť  predomnou.

Minule keď túlal som sa nočnou tvmou spolu s najlepšou kamoškou a líčil som jej svoje city, bola pre mňa tým pravým nepovedala mi nič zlé, dobré tiež nie, bola odmeraná a dosť chladná, veď teplú by som ju ani nevypil. Ako kráčal som ďalej vždy pýtala si zo mňa viac, tak cetou dlhou som ju celú zabil a na koniec rozbil. Noc nebola ešte v rozkvete a tak vybral som sa do sveta za novým životom, za niečim nepoznaným. Cestou za ničím kopal som do všetkého čo mi prišlo pod nohu, som ja jediný nešťastník? Áno, iste. Len ja možem byť na tolko zbabelí aby som pred štastím utekal, ale je svadba to pravé štastie pre mňa? Nie, pre mňa isto nie, jediná vec ktorou som si bol celý život istý. Prečo pokaziť si náladu takýmto zmýšľaním, zajtra jej dám kopačky a nech zabije to malé bastardča čo nosí po ceckom. Prečo by som mal byť ja zaň zodpovedný, ja som jej nekázal aby chrápala s každým čo jej vbehne pod sukňu. Tak, tak. Presne tak to urobím, zajtra jej zbalím kufre a nech vypadne šľapka jedna.

Ráno sa dneska dostavilo akosi priskoro, už som chcel upustiť od odkopnutia mojej priateľky, ale v tom sa stala jedna vec, ktorá mi to celé náramne uľahčila, ta suka nebola cez noc doma, kde a s kým sa znovu váľala? Možno ani sama nevie...

Hviezda dnešného dňa prichádza, otvára dvere a je celá zablátená. Kde si prosím ťa bola? Neodpovedá, tá je teda podarená, vyzerá horšie než ja a to som toho vypil dosť... Premýšľam tak, asi k sebe pasujeme, fúúúj čo mi to ale napáda, som ja ale pako, esšte by som jej to aj odpustil, hnusím sa sám sebe. Na veci a vypadni. Kam pojdem, kam mám ísť, vydrelo sa z nej dosť nezrozumiteľne. Choď tam de si bola doposial, a ak si myslím správne, tak to je za otcom tvojho decka.

Zabuchol som za ňou dvere, šiel som si ľahnúť ale zastavil ma buchot, ten rámus nepredpovedal nič dobré, otvoril som dvere a utekal dole, tušil som že sa zjebe, ale že až takto, hrúza...

Siréna piští a ju odvážajú do nemocnice, teraz by som mal cítiť zodpovednosť za to všetko a bolesť a neviem čo ešte, ale nejako som nič nepostrehol, žiadna slza, ľútosť ani nič podobné sa nedostavilo, asi som už voči tomu odolný.

Dal som jej kveti a bonbonieru, myslel som že sa s ňou rozchádzam v dobrom, trochu som podcenil situáciu a na druhý deň mi na dvere zaklopal jej kamoš akože foter toho decka o ktoré prišla pri tom páde, ani som sa nestihol spýtať čo je, kto je z kade je a už som mal dva zuby vonku, zatlačil ma do bytu a zatvoril dvere, tam si to so mnou pekne rozdal, pravá, ľavá, a do nosa, pár kopancou a plno krvi. Odišiel a ja som ostal ležať na zemi, snáď odišiel aj koli tomu, možno si myslel že ma dokončil, moj postoj to naznačoval, ale ja som bol v celku v poriadku.

Ležím si v nemocnici, nieje to nič, pár zlomenín, ako rebrá, sánka a noha, veľa modrín a odrenín, ale som rád v celku som rád že sa to už skončilo, aspoň dúfam, že sa to skončilo.

Ďalší krížik je tam, je v mojom srdci ale má závan radosti, radosti zo života ktorý sa včera mohol pre mňa skončiť.