Adam

Stretla som ho vo vestibule. Stál tam, brutálne vysoký a hral sa s kľúčmi. Taký ... ležérny elegán. Čierna koženka, rifle, vlasy po plecia, vlnité, fúzy, briadka i okolo úst, skoľujúci biely úsmev a jamky v lícach. Stál zákerne pri našej poštovej schránke. Keď som pristúpila a odomkla ju, vysypal sa jej obsah na zem. Zohol sa a zdvihol tvár.

(Do kelu, tebe to ale pristane, pomyslela som si)

            „... žiaden list, žiadna upomienka .... žiaden účet. Optimistické.“

            Pozerala som naň ako pratchettova opica, ktorej dali kľúče od banánovej plantáže a nie si je istá, či to myslia vážne.

            „No mohli by byť .... účty, vysoké .... upomienky, nepríjemné .... listy, so zlými správami .... ale nie sú.“ Tvárila som sa asi priblblo, lebo sa usmial ešte oslnivejšie, odkašľal si a vraví

            „Som Adam, váš imaginárny priateľ ...,“ na to mi vzal ruku a pobozkaj ma na hánky prstov. Priznávam sa, že nepijem (nadmieru), nefajčím, nefetujem a neberiem lieky (ak práve nemám migrénu), nemávam halucinácie a nezvyknem blúzniť. Chrbtica mi stuhla v predklone, to ešte z toho reflexu, keď zbieral moju rozsypanú poštu. Začala som sa nepríjemne potiť a po dlhom čase som sa znova zapýrila. „imagi ... čo ?“

            „imaginárny ... imaginárny priateľ. Adam“

            „Á ... ha“ Už vzpriamená som si ho prezerala. Od topánok, až k čelu. (Uf, ak som si ťa vymyslela ja, tak ... odpusťbože)

„F.. faajn. Teši ma. Imaginárny... “

V hlave mi vibrovali tie úrovne logiky, ktorých téma bola taká ústupovo-diplomatická, až tá ... čo vás riadi vždy, keď sa chystáte skočiť do diaľky a u-te-kať.  Rozpomínala som sa, v ktorej priehradke kabely mám plynovú pištoľ (romantický darček od manžela). V ruke som poťažkala dosť objemné kľúče a úplne nenútene som si vzala od neho poštu. Vzdialenosť k schodom a odhadovaná dĺžka jeho krokov v behu odhaľovala nepríjemný nepomer možností. Zavrela som schránku a prešla okolo neho. 10 krokov k schodom.  Obzrela som sa. Nebol tam. Blazniem. Blazniem a mám stupídne predstavy. Do kelu zo stresom, diétami a  zdravotnými prechádzkami s olovom v rannom vzduchu. Nie, toto takto ďalej nepôjde. Vystúpila som po schodoch a šmátrala po vypínači. Svetlo. Vykríkla som ako obeť exhibicionistu v parku: „...éééééééééžiši !“ . Dvere naproti sa otvorili. Suseda sa prekvapene dívala do mojej vystresovanej tváre.

„Čo je zlatko. Čo sa stalo.“ Pri našich dverách, vlastne teraz za jej chrbtom stál Adam a znepokojene si ma premeriaval.

„On ..!“ Ukazovala som naň neslušne prstom. Suseda sa obzrela a prešla jeho telom ako oparom. Potom zavrtela hlavou a povedala stroho :

„Mali by ste viac spávať milá moja ... to ponocovanie sa nevypláca. “ Vzala ma popod pazuchu a pomohla mi odomknúť dvere.

„Dajte si teplú vaňu, chladnú sprchu a šlofíka. To vám pomôže ...“

Adam tam ... znova zmizol. Opatrne som prebádala byt. Stratil sa a ja som poslúchla susedkinu radu. Objavil sa, akože inak, v kúpelni, keď som sedela vo svojej obľúbenej levanduľovej kúpeli na upokojenie a počúvala akéhosi pána Blackmora.

 „OTOČTE SA !!“ zvrieskla som naň. Napodiv poslúchol a ja som sa nasúkala aj s polovicou peny do manželovho župana. „Čo ... čo do kelu je toto za ... kravinu! Prečo ste tu? Ja ... ja nepotrebujem žiadneho imaginárneho priateľa. Ja potrebujem kľud a ....!“ Znova nepríčetne ... zmizol.

Rezolútne som tresla dvermi na kúpelni. Sedel v kuchyni pri stole a fúkal môj horúci čaj. Robili sa mu také ... tie jamky v lícach mal fakt božie.

„To bude dobré. Kľudne mi tykaj a .... zvládneme to. Daj si čaj zlato.“ Zlomil ma. Sadla som si na stoličku a začala usedavo plakať. „Maminenka moja, ja som ... mešuge!“ Úkosom som sledovala, ako sa zdvihol, pristúpil ku mne a pomalinky si čupol vedľa. Vybral z vrecka vreckovku a utieral mi slzy.

„Nie, nie si ... mešuge ... si sama a unavená...“