Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Pátek 29.11.
Zina
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Posledné dvere
Autor: jaso (Občasný) - publikováno 6.4.2004 (17:58:48)

 

S.C. zablúdil a celkom sa stratil. Našiel sa v prázdnej miestnosti bez okien. Bezradne sa poobzeral. Obstúpili ho holé steny a niekoľko dverí. Vôbec sa necítil príjemne. Kto už má rád miestnosti bez okien. Pokúšal sa rozpomenúť, ako sa sem dostal. Nepodarilo sa však uchopiť ani jednu z hromady zdivočených myšlienok, čo mu vírili v hlave.

Tieseň mu šepká: "Preč odtiaľto. Ponáhľaj sa. Uteč."

Kadiaľ von? Načiahne pravú ruku, kľučka najbližších dverí je teplá. Opatrne ju stlačí. Pánty bolestivo vrzli, spoza dverí sa na neho osopila vlhká stena. Ťažké tehly nesúhlasným mrmlaním žiadali späť svoj pokoj. Perleťové kvapôčky jedovatej rosy ospanlivo žmurkali z plesnivého lôžka. Rovnako mocné temné hradby stáli za druhými i za tretími dverami. Úzkosť mu stisla hrdlo a na jeho hrudi sa zahniezdil had. To práve počuje údery vlastného srdca? Nie. Strach klopká na tamburínu, zlosť sa teší na svoj obradný tanec.

Prstami zo stien škrabal čiernu pleseň, jej hrubé vlákna ho tlačili za nechtami. Spod mäkkého povrchu sa mu vysmievala jasnočervená jazva. Udrel do nej päsťou. Pramienkom zelenej krvi dovolil stekať medzi prstami, aby mu v dlani mu usychali horúce. Vôňa krvi mu rozťahovala nozdry, železitá chuť je na jazyku príjemná.

"Vidíš, vidíš," ticho prinieslo láskavé slová dobrého priateľa M. Spomenul si na dôverné rozhovory, M. ho sústredene počúval, pritom si hladil riedku bradu.
"Vravel som ti, drahý S.C., nenájdeš."

Úbohý M., ty tieto múry poznáš, hoci si nevoňal stuchlinu, čo z nich stúpa. Sedíš v pohodlnom kresle, nešikovne sa pokúšaš dočiahnuť na vlnenú prikrývku, čo ti vždy skĺzne z nevládnych nôh. Poobedňajšie slnko ti hladí tvár a usmievaš sa. Vedel si, že sa tu nájdem.

Medzitým S.C. náhlivo otváral ostatné dvere. Napokon zostali len posledné. Utešoval sa, veď všetko sa dobre skončí. Ozvena vlastného hlasu ho prekvapila. Myšlienky tak hlasno? Aký je to škrek? Vzdych vypadol z pier a rozbil sa o dlážku. Zvonivý chichot črepín mu prepichoval ušné bubienky.

Steny šeptom opakovali po M.: "Ach, S.C., prejdi tisícami dverí, rozraz milióny brán, čo streneš. Nazri pod obyčajný kamienok, svieť si do tmavých kútov. Porozbíjaj všetko sklo, rozmrv všetok mramor." Posledné dvere. Ako veľmi človek potrebuje nádej. S.C. sa zachvel.

Neštastný M.! Rozprával vždy vyrovnaným, no vyhasnutým hlasom. Zriedka opúštal izbu, poznal však každý priestor. Vedel to vypočítať. Podľa rozmerov malej kutice, zostavil vzorec, čo platí pre pohyb piesku na nekonečnej púšti. Všetky zvuky dokázal vyrátať podľa rovníc, tie mu prezradil akýsi verklikár. Pretože nemohol chodiť, tanec v žeravej pahrebe mu nepopálil chodidlá. Bez jaziev a bolestných strát našiel pohodlnú cestu do pekla, nemusí sa tu dnes potiť.

S.C. sa nadýchol, v pľúcach mu zavýjalo, "Priateľ môj, najdrahší M., nezodral si si kožu na drsných kameňoch. Ale čerta si na tom lepšie!"

Krv mu šumela v ušiach, sťažka ku nemu predierali nežne kárajúce slová priateľa M.:
"Nebúraj múry, čo podopierajú nebo. Načo je to dobré?"

Mimické svaly sa mikali a krútili v búrke emócií. Prekliate dvere.

"Žiť! Slnko! Potrebujem dýchať, dostanem sa predsa von z plesnivej diery, uniknem zo smradľavého temna!" šepocú celkom nahlas suché pery.

Ruka kŕčovito uskakuje na ceste ku kľučke, fosforeskujúce potôčiky krvi na nej dávno zaschli. S.C. zavrel oči. Prsty sa však nestretli s ničím pevným. Oslepil ho jasný blesk úžasu. Keď sa mu vrátil zrak, neboli tu nijaké dvere. Nevidel žiadne múry, zmizol i plesnivý puch.

Žeravý had na nahej hrudi sa hýbal stále rýchlejšie. Hrýzol ho do srdca. Horúci jed sa rozlieval po tele, zabil všetko, čo v ňom túžilo po živote, až zostal iba strach.



Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
Autor má zájem o hlubší kritiku svého příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je deset + čtyři ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
   


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter