– Dobrý večer.

– Dobrý večer. Na úvod by som sa Vás chcela opýtať v čom vlastne spočíva p– Dobrý večer.

– Dobrý večer. Na úvod by som sa Vás chcela opýtať v čom vlastne spočíva podstata výsledku Vašej vedeckej práce?

– Tak… Ako by som len začal. Všetko je to také zložité a zároveň úplne jednoduché. Vývoj môjho žiariča tmy, ktorý je vlastne tým spomínaným objavom, nebol vôbec jednoduchý. Trval takmer sedemnásť rokov, ale myslím si, že stálo za to ten čas obetovať v prospech práce na žiariči.

– Je mi jasné, že takýto vynález asi zabral mnoho Vášho priestoru a času, ale poslucháči čakajú na ďalšie informácie.

– Dobre teda, takže k veci: ide o emitor vlnenia, ktorý, laicky povedané, dokáže pohltiť svetlo. V pravom zmysle slova ho však nepohlcuje, ale iba zneviditeľní v priestore svojho pôsobenia všetky elektromagnetické vlnenia spadajúce do spojitého svetelného spektra… Emitor – žiarič tmy – neutralizuje všetky fotónové častice svetelného žiarenia, vytvára tak určitú interferenciu so svetelným žiarením…

– Áno, podobné informácie už prebehli v dennej tlači. Mohli by ste však špecifikovať nejaké technické parametre tohto vysielača?

– Žiaľbohu, vzhľadom k prebiehajúcim zahraničným patentovým procesom a rokovaniam s mnohými firmami, ktoré majú záujem uplatniť môj vynález v praxi, nemôžem uviesť žiadne technické podrobnosti…

– To je pochopiteľné… Ale pochopte, ako môžeme veriť, že nejde len o púhu novinársku kačicu?

– Môžete mi veriť, i nemusíte. Nikoho nenútim, aby v existenciu takéhoto vynálezu uveril. Mnohí sa už museli presvedčiť „ako neveriaci Tomášovia“ na vlastné oči, že existuje, aj keď pochopiteľne nič nevideli, ha-ha-ha (trápny smiech profesora Fedora Zápalku znejúci do nekonečného éteru) … a aj vedecká obec už pozitívne reflektuje tento objav a myslím, že čoskoro sa presvedčia aj ostatní.

– V poriadku, budeme pripravení a budeme očakávať jeho príchod… Prejdime teda k možnostiam uplatnenia Vášho vynálezu. Čo ponúka?

– Ponúka absolútnu tmu. Temnotu. Totálne temno.

– To znie až hrôzostrašne…

– Je to pravda, pôsobí to na prvý pohľad trochu strašidelne, ale dovoľte, aby som to špecifikoval…

– Nech sa páči.

– Takže, možno to bude znieť trochu ako slovenské sci-fi zo šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ale prístroj, ktorý obsahuje emitor žiarenia – akúsi žiarovku – vytvára lúč, v praktickom využití to bude najčastejšie kužeľ absolútnej tmy. Cez tento kužeľ nie je možné vidieť a zároveň akýkoľvek predmet v ňom umiestnený nie je z vonkajšieho priestoru, ale ani z priestoru samotného kužeľa videný.

– Aha, ak tomu správne rozumiem, keby som takýto prístroj namierila na nejaký predmet, ten predmet by zmizol. Takže to funguje asi ako čierna diera, ak…

– Nie, aby nevzniklo nedorozumenie, svetlo sa v priestore tohto kužeľa stráca, ale mimo neho existuje. Predmety, ktoré sú v zasiahnuté žiarením vychádzajúcim zo žiariča tmy, strácajú iba svoju viditeľnosť, ale neprestávajú existovať ako také. Stále sa ich môžete dotknúť, avšak nebudete vidieť ako sa konkrétneho predmetu dotýkate, prípadne môžete daný predmet premiestniť mimo dosah emitora a opäť ho zviditeľniť. A nakoniec stále máte možnosť žiarič vypnúť.

– Pozoruhodné, naozaj excelentné. Určite „to“ má mnohé možnosti využitia.

– Ale samozrejme, i keď už samotný žiarič má asi nevyčísliteľnú hodnotu. A ako som už povedal, rokujem s mnohými firmami a výrobcami, ktorí umožňujú komerčné využitie môjho žiariča, ale nechajte sa prekvapiť.

– Zahaľujete svoj vynález rúškom tajomstva. Vskutku, ako sme si mali možnosť vypočuť, žiarič tmy má možnosti takmer neobmedzené. Ďakujeme Vám, pán profesor, za návštevu v našej relácii a želáme Vášmu objavu skoré uplatnenie v praxi. Koniec koncov, je veľmi pravdepodobné, že Váš pioniersky objav sa stane smerníkom budúceho vývoja celej spoločnosti. Všetko dobré a ešte raz Vám ďakujeme, že ste prijali naše pozvanie.

– Aj ja ďakujem a dopočutia.

– Dopočutia.

   Ticho. Pip – pip – pip – pip – píp, zvukové znamenie ohlásilo o päť minút polnoc…

2. kapitola

   Tmavé ticho. Pip – pip – pip – pip – píp.

– Je 6:30 a počúvate rádio Chaos. Slniečko už krásne svieti, tak prečo s radosťou neprivítať nový deň. Pravda, ak práve neodpočívate, či nezaháľate pod vaším osobným zahaľovačom. Tento vynález, ktorý len pred pár týždňami uzrel svetlo sveta, je dnes najpredávanejším výrobkom všetkých čias. Bodový, plošný, napájaný zo siete, či s vlastným vysokovýkonným akumulátorom. Niektoré modely dokonca paradoxne fungujú na slnečnú energiu.

Továrne chŕlia žiariče tmy, vznikajú nové fabriky, zamestnanosť stúpa, nielen u nás, ale po celom svete. Ľudia sú spokojní a po dobre vykonanej práci im dobre padne trochu odpočinku v absolútnej temnote, v stave odcudzenosti voči všetkému viditeľnému. Ľudia si radi posedia v priezračnej temnote, v ktorej sa nemusia pozerať na špinu okolitého sveta.

Žiariče tmy sa preto osvedčili ako výrazná psychologická a psychiatrická pomôcka. Pomáhajú uvoľniť stres, šoková terapia náhlymi prechodmi medzi stavmi vedomia viditeľnosti a nevidomia takisto dobýja svet. Pravdepodobne aj ich zásluhou klesol medziročne počet trestných činov u nás o 34 % a podobný pokles kriminality sa odohráva vo všetkých krajinách, kde sa už žiarič tmy objavil na trhu. Ľudia nereagujú na stres agresívnym správaním, ale využitím žiariča, ktorý ich v okamihu upokojí a uvedie do stavu psychickej letargie.

Poľnohospodársky sektor takisto vykazuje za posledný mesiac nárast produktivity o 20 % v živočíšnej výrobe, keď metóda viacerých umelých dní počas jedného kalendárneho dňa dosahuje obdivuhodné výsledky a zdá sa, že sa bude ešte ďalej zdokonaľovať. Napokon, najbližšie mesiace ukážu, či sa podobné výsledky preukážu i v rastlinnej výrobe. Predpovede, ktoré vyriekol profesor Fedor Zápalka pred uvedením svojho objavu na trh ohľadom jeho možných využití, tak dostali reálne kontúry.

Práve tento muž by mal ako prvý Slovák obdržať Nobelovu cenu za fyziku, pričom je veľmi pravdepodobné, že môže zvíťaziť aj v ekonomickej kategórii, či dokonca byť odmenený špeciálnou cenou za prínos k rozvoju ľudstva na našej malej modrej planéte. Profesor Zápalka sa stal tiež najbohatším Slovákom a druhým najbohatším mužom na Zemi, pričom v najbližších dňoch sa dostane vrchol tohto prestížneho rebríčka. V honbe za slávou a majetkom predal veľmi výhodne minulý týždeň autorské práva na svoj vynález Spoločenstvu pokrokových krajín a ponechal si len možnosť poberať pevne stanovené, no nezverejnené percento zo zisku z predaja výrobkov obsahujúcich temnovku.

Žiariče sa uplatňujú aj v potravinárskom priemysle, kde sa používajú pri skladovaní potravín, ktorým škodí slnečné svetlo. Ale nielen v priemysle, dokonca i v oblasti kultúry už našli temnovky svoje využitie. Využívajú sa najmä ako doplnok kulís v divadlách, presadzujú sa tiež vo filme, a samozrejme kúzelníci – tí si prišli tiež na svoje.

Posledné správy hovoria o nových typoch žiaričov, ktoré majú nízke požiadavky na energetické zdroje a tým aj vyššiu výdrž a životnosť. S priemerným akumulátorom vydržia vraj tieto nové typy vytvárať tmavý kúpeľ na jedno nabitie až počas doby jedného týždňa a očakáva sa, že vývoj sa nezastaví a čoskoro prídu na trh prístroje schopné žiariť celý mesiac. Ďalšou novinkou by mala byť tzv. „zlodejka svetla“, ktorá je síce energeticky náročnejšia, no ktorá má úplný priestorový efekt, čím sa temno rozšíri od svojho zdroja všetkými smermi až po najbližšiu prekážku, alebo do vzdialenosti zodpovedajúcej výkonu zdroja. Pomaly aj Boh začne závidieť, že taký vynález neobjavil on, ale obyčajný profesor Zápalka.

Na druhej strane sa však objavujú prvé prípady zneužitia temnoviek. I keď počet trestných činov klesol, pri krádežiach sa temnovky využívajú ako ochranné prostriedky, ktoré účinne vyradia z činnosti bezpečnostnú kameru. Správy tiež hovoria o záujme armády o technické parametre žiariča a možnosť využitia v jej prospech. So vstupom armády do hry o temno rastie riziko využitia žiariča tmy na nehumánne ciele, či dokonca na výskyt priemyselného alebo iného druhu terorizmu. Vedenie Spoločenstva takéto úvahy striktne odmieta, záujem armády však nepopiera a zdá sa, že jej požiadavkám po dohode vyhovie. Zajtra sa dozvieme…

   Neznáma unavená ruka s vybielenými chĺpkami sa náhle vynorila z temna a siahla po ladiacom koliesku: sssssss (biely šum) – sssssss (ružový šum) – sssssss (hnedý šum) – . . . . . (čierne ticho).

3. kapitola

   Mĺkve temno. Samuel šmátra v tme a nahmatáva spínač prenosného rádia. Šťuk…

– Dobrý večer. Možno naposledy sa vám hlásime so stanice Plamienok nádeje. Je zrejmé, že po nesplnení požiadaviek teroristov zo skupiny Tiene noci nastane katastrofa. Aj keď Spoločenstvo pokrokových krajín Zeme stále neverí, že teroristi vlastnia akékoľvek atómové zbrane, a vôbec obohatený urán, či plutónium, my, prostí obyvatelia so svojím sedliackym rozumom, vieme svoje. Ich vyhrážky sa vždy po nesplnení ich požiadaviek naplnili, tak prečo by mali práve teraz klamať. Avšak Spoločenstvo bude vždy odmietať akékoľvek argumenty antiglobalistických členov tejto teroristickej skupiny, ktorá nikdy nechcela veľa, no jej požiadavky zväčša zlyhávali na materiálnych záujmoch malej skupiny najbohatších.

Odhaduje sa, že využijúc celosvetový žiarič temna, ktorý spustila armáda neuvážene do prevádzky spolu so sľubmi, že bude slúžiť iba mieru, zhodia títo antiglobalisti pod rúškom temna v okamihu uplynutia ultimáta, teda presne o polnoci, atómové bomby na päťdesiat veľkých mestských konglomerácií. Ľudia, ktorí veria, že tieto svoje vyhrážky splnia už v húfoch odtápali na vidiek, či do hôr. Vynález profesora Fedora Zápalku, ktorý pomohol zlepšiť kvalitu nášho života a ktorému sme všetci verili, že zmení našu budúcnosť k lepšiemu, umožňuje Tieňom noci uskutočniť svoje trúfalé plány. Je veľmi pravdepodobné, že tento génius svojej doby už nikdy nebude odmenený Nobelovou cenou za mier, pretože ani táto cena sa jednoducho nebude mať kde udeliť. A vôbec – kto, do čerta, by ju ešte chcel udeľovať?! Komu a za čo?!

Žijeme v dobe temna a Clona nám bráni vidieť Slnko. Armáda, ktorá len prednedávnom zvýšila jej výkon a potom nad ňou stratila kontrolu, popiera akúkoľvek zodpovednosť za súčasný stav. Ľudia by možno aj chceli protestovať, ale tri hodiny nedeľného šera neumožňujú nájsť vojenských predstaviteľov, nie to ešte zorganizovať akúkoľvek protestnú akciu. Takisto prekvapujúci je fakt, že od spustenia Clony sa neodohrali takmer žiadne prípady rabovania. Alebo odohrali? Nikto nič nevidí…

Všetky zariadenia, ktoré využívajú elektrickú energiu boli našťastie ešte pred zavedením úplnej Clony, vyrábané a dodávané v prevedení čerpajúcom slnečnú energiu, ktorá sa ani v priestore zasiahnutom žiarením nestráca. Mnohí tiež siahli po ďalšom fantastickom vynáleze vedeckého záchranného tímu pod vedením profesora Zápalku, po Transformátore, ktorí umožňuje meniť nehmotnú energiu na čokoľvek hmotné a stal sa pre nás všetkých nepostrádateľným zdrojom potravín. Žijeme teda v našej slepote, ale zatiaľ žijeme. Aj keď je zrejmé, že smrť by bola pri takomto spôsobe života pre niektorých vykúpením.

Moment… Práve teraz mi bolo oznámené, že kongres Spoločnosti rokuje o definitívnom postoji k požiadavkám teroristov. V slúchadlách dostávam správu, že prebieha rozhodujúce hlasovanie. Samozrejme po tme. Ak majú poslanci Spoločnosti ešte aspoň trochu ľudskosti a nebudú zastávať len ciele silných nadnárodných korporácií a svojich peňaženiek, tak nie je ešte nič stratené. Musíme veriť. O chvíľu vyhlási predseda kongresu výsledok hlasovania. Za vyhovenie požiadavkám sa vyslovilo…len dvaja, to nie je možné! Sú azda navidomoči slepý! Veď nám podpísali rozsudok smrti. Dostávam správu, že asi päť poslancov protestovalo, že si v tme pomýlili hlasovacie tlačidlá, ale to už predseda prijal a oficiálne vyhlásil uznesenie kongresu.

Nevyhovejú im…

Ostáva posledných pár minút. Ale ktovie, je nutné veriť, neodvratne nutné… Nádej predsa umiera posledná. Pomodlime sa za ňu v tejto chvíli: – pip – pip – pip – pip – píp.

   Rádio stíchlo, potom sa ozval praskajúci chrapot, a potom už len šum prázdnoty. O pár sekúnd sa Samuelovi oprel do tváre náhly nápor teplého vetra a z očí mu vytryskli slzy. Rádio sa mu vyšmyklo pomedzi prsty, tvár si pred temnom skryl do dlaní a do temnoty zašeptal len zúfalé „prečo!!!?“.

4. kapitola

   Celý svet je nemý a ponorený v temnote. Samuel zobral do ruky diktafón a stlačil spúšť. Ozvalo sa násilné pípnutie. Tu je jeho spoveď za hriechy nás všetkých.

– Už niekoľko mesiacov žijem sám. Moja žena Laura zomrela pri pôrode nášho jediného syna Adama. Asi rok po tom, ako sme sa presťahovali do hôr, vlastne utiekli pred atómovou hrozbou, otehotnela. Neviem, či sme to dieťa chceli. Ale keď už raz bolo na ceste, nemohli sme ho odmietnuť. Pri pôrode náhle nastali komplikácie, ale v skutočnosti som ani nemal potuchy aké. Adam žije, no Lauru som nedokázal zachrániť. Nevidel som jej pomôcť. Pochoval som ju neďaleko od domu, aby som jej hrob v tejto ponurej tme vždy ľahko našiel. Chodím si k nemu po tme kľaknúť a spomínam.

Z miest s nami odchádzalo mnoho rodín a vôbec – húfy ľudí utekali preč z ohnísk hriechu. Dom sme si stihli pripraviť, aby sme mali všetko po ruke. Boli sme pripravení využívať iba slnečnú energiu, či skôr energiu tohto hnusného temna, pretože po spustení Clony armádou už ťažko mohol ktokoľvek žiť a fungovať normálne. Podniky krachovali, ľudia upadali do čoraz väčšej biedy, celý svet sa menil na púšť. Mali sme s Laurou to šťastie, že sme stihli kúpiť špeciálny Menič energie. Jeden z posledných, ktoré sa ešte kúpiť dali. Dali sme zaň všetky naše úspory, za ktoré sme si chceli kúpiť väčší byt, ale vtedy na tom už nezáležalo. Chceli sme aspoň žiť. Menič je spoľahlivý, bez neho by som aj teraz asi umrel hladom. Jedine vodu mám aj prírodnú. Tu, hneď vedľa domu tečie potok, mám k nemu natiahnutý povraz, aby som nezablúdil. Niekedy nezaškodí piť aj niečo pôvodné. Ale aj z tej vody… a vôbec z celej prírody sa šíri už len mŕtvolný zápach, všade je ticho a neviditeľne pusto.

Clona nás všetkých utvrdila v tom, že nás život sa rýchlo zmení a kto sa neprispôsobí, ten jednoducho zomrie. No vedeli sme, že prídu aj horšie veci. Najhoršie na tom boli jednotlivci, tí sa často psychicky zrútili a okrem seba zabíjali všetkých, ktorí im prišli do cesty. Niektorí sa vôbec nesnažili zachrániť pred tými výbuchmi. Aj môj otec to vzdal. Bol už len sám a aj tak sa mu nechcelo žiť.

My sme na temno boli dvaja – ja a Laura. Keď som ju spoznal, mohol som mať tak pätnásť, ale hneď som vedel, že bez nej nebudem môcť žiť. Aj ona to vedela. Padli sme si do oka hneď pri prvom pohľade. Bolo to v jeden úžasný letný večer, keď sa slnko pomaly gúľalo za horizont. Ešte aj dnes sa na to dobre pamätám, vidím to celkom jasne. Počítali sme vtedy hviezdy. Dnes už nesvieti ani jedna.

Postupne sme nachádzali nitky kamarátstva, neskôr priateľstva, až sme dospeli k láske. Často sme chodievali do parku, držali sa za ruky a plánovali si spoločnú budúcnosť. No najmä sme žili, žili sme spolu, a každá spoločná chvíľa bola pre nás nezaplatiteľným šťastím. A potom prišiel ten idiotský profesor s tým svojím objavom. No načo mu to bolo? Sám diabol ho k nám zoslal. Všetko zničil, všetko… (Samuelovi sa zachvel hlas, ale pokračoval ďalej.)

Clona len zavŕšila ľudskú tragédiu. Ľudia sa zatvárali do domov a chránili si tak svetlo sviečok a s ním aj svetlo domova. Nechceli prísť o jediné svetlo svojho života. Ale armáde výkonnosť Clony samozrejme nestačila, darmo zrednuté svetlo utekalo do kútov. Zvýšila výkon na takú úroveň, aby žiarenie preniklo aj cez múry budov, a potom si zrazu so vzniknutou situáciou nevedela poradiť. Nikto netušil, ako Clonu vypnúť. Jej riadiaci panel sa stratil kdesi v tme, aspoň tak to tvrdili predstavitelia armády.

Pred tou atómovou katastrofou to aj tak nikomu nevadilo, nikto sa o nič nestaral. Všetci sa správali pasívne. Ľudia boli radi, že majú pokoj a nikto ich nemôže otravovať, pretože ich nikto nevidí. No my s Laurou sme vedeli, my sme už vtedy cítili, ako sa spoločnosťou šíril mŕtvolný zápach strachu.

Clona len umožnila všetkým ukryť svoju životnú pasivitu, ktorou sa vyrovnávali s každodennými problémami, pod závoj dusivej tmy. Pasivita im vždy vyhovovala a teraz sa za ňu nemuseli hanbiť. Život sa naozaj zlepšil, pretože všetko, všetky medziľudské vzťahy, všetky životné udalosti, naozaj všetko sa skrylo do prostej jednoduchosti. A zdanlivá viditeľná zakrytosť tohto všetkého bola len príznakom jeho úplnej otvorenosti a čistoty. Ľudia mali jednoducho pocit, že teraz sú si konečne rovní. Nebolo to celkom tak. Bol to len pocit a pocity často klamú. Temno nás všetkých oklamalo. Zakrylo nám pravdu. Zlo existovalo a aj v rovnorodom temne sa našli niektorí, ktorí mali pocit, že sú si rovnejší.

Kvôli nim mnohí zahynuli, kvôli nim sú teraz ľudia roztrúsení v samote a kvôli nim zomrela moja Laura. My sme ich mali pozabíjať prví…

Jediným svetlým momentom sa pre každého stala chvíľa, keď Clona zapne náhradné akumulátory, umiestnené na jej družiciach, aby mohla obnoviť energiu v hlavných. Vtedy je na tri hodiny šero, také ako tesne pred svitaním, pretože tie náhradné majú slabý výkon. To sa deje raz za týždeň, vždy v nedeľu napoludnie. Vtedy Clona odpočíva.

V tých chvíľach sme spolu s Laurou buď podnikali vychádzky po okolí, alebo sme sa snažili spraviť veci, ktoré sa po tme robiť nedajú. Týždenne tri hodiny z raja. No a ja som často pozoroval v šerosvite jej tvár, jej úžasnú, prekrásnu tvár, ktorú som tak rád, videl usmiatu pri našich prechádzkach v parku, zaliatu slnkom a jej pôvabom. Jej nos, pery a žmurkajúce oči. Pribúdali jej na nej vrásky, ale mne to vôbec nevadilo. Pre mňa bola jedinou ženou na svete.

A milovali sme sa.

Jediným naším šťastím bolo, že svetlo pri pôsobení žiariča nestráca svoju energiu, takže všetky spotrebiče využívajúcu solárnu energiu fungujú spoľahlivo a s nimi život plynie celkom normálne. Niekde v podzemí vraj existujú strediská Spoločnosti a niekde vraj majú svoje sídla i antiglobalisti. Stále medzi sebou bojujú, aj keď nikto nevie o čo, keď na tomto svete už nič nie je. Vyhrážajú sa vraj jeden druhému, že na neho zaútočia, ale nikdy nedokážu nájsť ani cestu na povrch, nie to ešte protivníka.

Ale tam v hĺbke vraj majú šero stále. Aspoň také reči idú temnom. Hovoria to moji susedia. S najbližšími som spojený povrazmi, a tento systém potom funguje ďalej. S Laurou sme často chodievali na návštevy, aj keď po tme, ale chodievali sme. A potom sme spomínali všetci spoločne. Po tme, iba hlasy, ktoré blúdia v minulosti.

Všetci nám závideli, že čakáme dieťa, a teraz… Laura je mŕtva a ja tu žijem sám s Adamom. Prečo musela zomrieť? Ach, Adam, Adam… Jedni susedia o päť domov ďalej vraj tiež čakajú prírastok do rodiny, tak uvidíme. V tejto slizkej temnote sa vraj deti rodia veľmi ťažko. Aj preto nám všetci závideli, keď oťarchavela.

Deti treba, deti musia žiť. My už na tomto svete nič nezmôžeme, ale naše deti sú naša budúcnosť, v nich tkvie naša spása. A vraj sa v tých podzemných centrách pracuje aj na odstránení Clony a na porazení a zakázaní temna. Ale všetci vravia, že je to nemožné.

My s Laurou sme sa s touto situáciou zmierili. Mali sme jeden druhého. Aj v tejto tme sme sa držali za ruky a nechceli sa pustiť. Ale teraz, osamote, mávam čoraz častejšie depresívne stavy. Niekedy už ani neotváram oči, aby som nevidel tento hnusný svet.

Už aby Adam vyrástol. Musím sa o neho starať a pokúsiť sa z neho vychovať človeka. Musím mu vysvetliť, prečo žijeme takto. Len či nám odpustí? Či nám naše deti toto všetko niekedy odpustia, všetky naše viny? Musím ho naučiť žiť a prežiť v temnote, ale u neho to pôjde ľahko. Adam sa narodil pod šťastnou hviezdou. Je slepý.

   Samuel vypol diktafón, položil starostlivú ruku na Adamovu hlávku a pohladil ho po vyblednutých vláskoch. Adam sa nepokojne zamrvil, asi sa mu to nepáčilo. A temnom sa rozľahol detský plač.