Je šedivé ráno, neviem, či slnečným lúčom tarasia cestu oblaky, alebo smog z dymu a výparov, šíriacich sa všade okolo. Pozerám sa cez škáru v okne, ktoré som z časti zadebnila a vidím diery v strechách nižších budov, rozbité kusy panelov, tvoriacich kedysi ľudské príbytky a smeti, smeti, smeti ... . Z dier v strechách sem tam vystupuje dym, značiaci, že má obyvateľov, alebo že obyvateľov práve niekto vypálil. Po uliciach sa tmolia ľudia, ktorým sa minuli zásoby potravín, a tak sa márne snažia zohnať čosi pod zub za minimum peňazí, pretože tých majú čoraz menej. Chodia rýchlo, takmer bežia, odrazu zastanú tam, kde si myslia, že ich nik nevidí, poobzerajú sa okolo seba a opäť bežia k najbližšej skrýši. Potom sa sem tam mihnú nakazení, zmutovaní jedinci, ktorí sa podobajú skôr na zvieratá ako na ľudí a niektorí z nich už chodia po štyroch. A ešte deti, ktoré prišli o rodičov, zmätene pobehujúce, alebo apaticky a bezcieľne postávajúce pri rozpadnutých stenách. Tie sú pre háveď ľahkou korisťou.

Zapínam televízor, kde počuť klamstvá politikov, že spoločenská situácia sa zlepšuje. Ale, že vychádzať von máme len na vlastné riziko. Vraj nik netuší, odkiaľ sa zobral vírus, meniacich ľudí na monštrá. Pritom situácia sa zlepšila jedine v ich vreckách a všetci dobre vedia, že vírus bol vyšľachtený v štátnych laboratóriách práve preto, aby bohatí boli ešte bohatšími a aby ich moc stratila hranice. Po tých výrokoch sa mi chce smiať a plakať zároveň.

Do práce už nechodím nielen kvôli nebezpečenstvu. Kto by už len chodil kresliť vo večerných hodinách, keď je to teraz zlé aj cez deň? Žiakov postupne ubúdalo, a tak sa ju riaditeľka rozhodla zatvoriť. Naposledy, keď som prechádzala tými končinami, nesúc z blízkeho trhu potraviny, zistila som, že nepriestrelné okná sú rozbité a dnu je to vyrabované, tak ako väčšina budov. Po stojanoch, stoličkách, stoloch a knihách neostalo ani stopy, dokonca zmizlo aj umývadlo a kaďa na zaschnuté palety a štetce. Z môjho pracoviska zostal len ďalší prasknutý vred na povrchu tejto zeme.

Chytám do rúk jednu z kníh, ktoré som si odtiaľ doniesla. V listovaní zastavujem na obraze Peklo od Hieronymusa Boscha z triptychu Záhrada pozemských rozkoší. Normálne vzťahy sveta sú tam obrátené naruby a dosť mi to pripomína dnešný svet. Lovec ako korisť a korisť v podobe králika nesúceho na tyči krvácajúceho muža ako lovec. Sedem smrteľných hriechov, kedysi dávno vtĺkaných do kresťanských hláv je tam už navždy trestaných. Žrút musí jedlo nekonečne vyvracať do diery márnosti, hneď vedľa lakomec už navždy kadí zlaté mince do tej istej diery, lenivca navštevujú čerti v posteli, pyšná dáma musí svoj obraz nekonečne obdivovať v zrkadle, umiestnenom na zadku nejakej závisťou zelenej ženy, ktorá sa premenila na zelenú príšeru, rytiera, ktorý sa pravdepodobne dopustil hriechu hnevu, štve svorka psov a za smilstvo je trestaný zrejme mních, pretože prasa s čepcom mníšky ho núti podpísať corpus delicti, ležiace mu v lone. V Boha neverím. Neverím Biblii, ani cirkvi. Ale keby to tak malo byť, keby existovalo takéto peklo, aspoň by to bolo spravodlivé, na rozdiel od toho, čo sa deje tu a teraz.

Vkladám knihu naspäť na policu a sadám si pod tiažou zväčšujúceho sa brucha. Stále mám obavy z toho, aké dieťa sa mi môže narodiť. Môže byť infikované, keďže nakazený je jeho otec, alebo mať rôzne deformácie, keďže toto zamorené prostredie nie je ani zďaleka ideálne pre čokoľvek živé. Aj tak sa ho nedokážem vzdať. Viem, že je totálne sebectvo, priviesť na tento svet dieťa, že som uprednostnila vlastnú slabosť a zrejme falošné nádeje pred rozumom, ale čo už. Ľudia sú predsa sebeckí. Chrúmem mrkvu, kúpenú na trhu o tri bloky ďalej, a len dúfam, že nie je napustená chemikáliami. Takmer všetky obchody s potravinami už zatvorili, existujú iba menšie, či väčšie trhy, ktoré vznikajú náhodne, každý deň na inom mieste, podľa toho, aký veľký je pouličný nepokoj. Nemôžem si byť istá tým, čo jem, ani čo dýcham a keby som to sama nezažila, neverila by som, že ľudia dokážu prežiť v takomto zamorenom prostredí bez väčších následkov, teda pokiaľ nie sú nakazení vírusom, alebo ich nezasiahne výbuch, prípadne zablúdená strela. Dôkazom toho, čo všetko ľudia dokážu vydržať, sú stále živí a relatívne zdraví jedinci. Tých je ale čoraz menej. K mrkve pridávam mlieko, ktoré bolo pred pár desaťročiami tiež zdravou potravinou, dnes už kravy spásajú čokoľvek iné okrem zelenej trávy, a ak aj nejakú sem tam nájdu, určite je zamorená ako oni sami. Netuším, kde ich chovajú a neviem si prestaviť, že by sa vedľa smetiska s tlejúcimi ohniskami pokojne pásli. Možno ešte niekde sú skryté zákutia, kde sa žije pokojnejšie, tie ale nikdy nenájdem, pretože kým by som tam došla, bola by som mŕtva. A možno to, čo som práve vypila, nie je žiadne mlieko, ale umelo vyrobená biela brečka s etiketou mlieka. To je najviac pravdepodobné, pretože to najviac zapadá do obrazu dnešného sveta, pripomínajúceho zrúcané divadlo, kde zostali len chaoticky rozhádzané zvyšky kulís, hrajúcich sa na reálny svet.