|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Pre veľa ľudí je veľmi dôležitá ich predstava neba. Asi existujú aj taký, čo sú spokojný s
predstavou, že terazky je terazky a po smrti sa to pre nich končí. Pravdu povediac, ja viem žiť s
obidvomi týmito možnosťami.
Väčšinou nám v predstave neba ide o spravodlivosť a naplnenie túžby po niečom nadpozemsky
sqelom a príjemnom. Predstavu spravodlivosti pritom podriaďujeme svojej osobnej spravodlivosti a
očakávame osobné zadosťučinenie.
Takáto možnosť spravodlivosti, už ale existuje pre nás tu a teraz. -Naše vedomie, ktoré vždy
hodnotí našu situáciu a správanie iných a ako božská osobná vševedúcnosť zafarbuje každý okamih
nášho života.
Ak by som mala pripustiť, že bude jedno nebo pre všetkých, aká v ňom bude panovať
spravodlivosť? Podla mňa, takáto koncepcia presahuje našu predstavivosť.
Ja očakávam, keď už niečo, tak absolútne out-of-this-world. Niečo čo by bolo očakávané, by bolo
sklamaním. Ale to mi nebráni všakovaké predstavy produkovať. Robí mi to dobre a cibrí cit pre
veci nadpozemské a spravodlivosť.
Jedna z mojich prvých konkrétnejších predstáv bola predstava kolektívneho vedomia. V ktorom ale
každý by si zachoval základnú svojbytnosť no zároveň, by mal prežité skúsenosti všetkých
ostatných. Poznali by sme absolútne dobro a slnili sa v jeho teple, no zároveň by existovali pocity
ľútosti nad vlastnými hriechmi. I keď to sa bije s poznaním nevyhnutnosti konania jednotlivého
človeka a so zmierením. Poznaním že konanie každého jedného našlo miesto v dokonalom scenári
sveta. To prináša zrelatizovanie bolesti, utrpenia a nespravodlivosti, čo sa mi zasa prieči.
Keď som pozerala Červeného Trpaslíka, jedna epizóda do sveta ,kde čas ide opačným smerom, ma
priviedla k novej predstave spravodlivého zadosťučinenia. Tak primitívne jednoduchej a zároveň
prinášajúcej priehrštia inšpiratívnych dôsledkov.
Že vesmír sa stane ešte raz, ale od konca po počiatok. Jednoducho hodinky sa budú točiť doľava.
Stávali by sme z mŕtvych zo všetkými našimi znalosťami a dopracovávali by sme sa k nevedomosti.
Kto údery dostával, teraz by ich vracal. A úder by bol bolesti koniec a nie začiatok. Len niečo by tu
bolo nové, niečo bez možnosti kauzality. Osobné vedomia, hodnotenia osobnej situácie, ktoré by tu
boli nanovo ako spravodlivosť pre duše z nášho vesmíru podľa smeru hodinových ručičiek. Každý
akú si zaslúži. Spravodlivosť hopefully vyvážená i keď ťažko domyslitelná do dôsledkov.
Anyway, ja som sa dopracovala k uznaniu, že vo vesmíre musí byť nekonečne veľa miesta,
rozmerov a možností snáď pre neba pre každého. Momentálne sa teším z obmedzení tejto reality
smrteľníkov. Tieto obmedzenia prinášajú istotu a pevné základy. Pokúšam sa hľadať vzorce
spravodlivosti tu na zemi a nezávidieť dolary obchodníkom z Wall Street. Skôr sa snažím
dopracovať k múdrosti ženy v domácnosti s psychickou diagnózou, ktorá má svojich najbližších a
cenené nezvyčajné zážitky z inak nudného ale o to pohodlnejšieho života.
|
|
|