Ako malého chlapca ho chválili za to, že sa dokáže pekne zahrať aj sám. A síce ho pri najmilších hrách na trhanie nôh pavúkom a inému hmyzu pobavilo zhrozenie rovesníkov, predsa bolo lepšie, keď ho nikto nevyrušoval. Časom nachádzal čoraz sofistikovanejšie spôsoby mučenia drobných telíčok.
Mal svoje laboratórium v kríkoch v záhrade. Keď našiel malé vtáča vypadnuté z hniezda, bežal s ním do kríkov. Zakaždým sa ho zmocnilo nekonečné vzrušenie a zvedavosť, čo sa bude diať keď mu zaborí do hrdla konárik, či mu rozruší jemné sotva operené tkanivo na hrudi ostrým kameňom.
S jeho laboratóriom sa mu dodnes spájajú tie najväčšie dobrodružstvá z detstva. Keď tam však jeho matka objavila rozkúskovaného kocúra pána Škovránka z domu oproti, začal tušiť, že sa ho bude musieť vzdať. Nie však svojej záľuby.
***
Je sobotný večer, chystá sa von s priateľmi. Potrebuje ich ako kulisu. Dnes sa mu prevaľuje v útrobách chvenie, ako vždy, keď cíti, že už nevydrží.
Po polnoci je jeho napätie vystupňované po takmer neznesiteľný strop, preto začína vecne premeriavať jednotlivé bunky každou chvíľou sa meniacej masy. Telá sa rytmicky zvíjajú pod silnou paľbou elektronickej hudby. V duchu sa usmieva.
Jeho pohľad sa stretáva so zakalenými očami drobného tmavovlasého dievčaťa.
O pár minút si ju vedie do bočného skladu a zatvára za sebou dvere. Dievča sa nevzpiera, jej zmysly sú očividne otupené. Zdá sa mu, že má pekelne vlnivú chôdzu. Celá je vlnivá. Vrhá sa na ňu i keď ho možno ona predbieha. Nemá rád nadrogované dievčatá. Práve teraz to však vôbec neprekáža. Podlaha znepokojivo vibruje pričom ochladzuje nadšenie svojej spoločníčky surovým trhnutím jej čiernej hrivy dozadu. Dievča vykríkne bolesťou, ale znova zatvára oči očakávajúc slasť a nevšíma si jeho nôž, ktorý jej vzápätí tancuje po tele zanechávajúc za sebou lesklé krvavé ornamenty.
Nie je omámená až natoľko aby sa jej nezmocnil des, ale nemá najmenšiu šancu prekričať burácajúcu hudbu. Snaží sa ju držať tak, aby ho príliš nezašpinila svojou krvou, ale keď sa to nedarí, prestáva mu to byt dôležité. Jej koža kladie slabý odpor. Nôž sa do nej zabára s ľahkosťou, čoskoro sa pod ním prestane zmietať.
Oblieka si pulóver, aby zamaskoval pošpinenú košeľu a necháva dvere otvorené. Keď prepukne hystéria po jej objave, odchádza s väčšinou.
Prekračuje domov okľukou po uliciach vydláždených nočnými lampami a mesačným svetlom. Pociťuje nekonečnú ľútosť. Po svojich obetiach načína vždy seba. Tieňuje vytvorené ornamenty, ich kópiu ma vypálenú vo svojej duši. Drží smútok, za ňu, za seba...
Zvoní mu kabátový vačok.
- Roli, kde si kurva? Nemohli sme ťa nájsť.
- Som na ceste domov. Čo sa vlastne stalo?
- Nejaký buzerant zmároval nejakú kočku, fuj do piče, kvôli nejakému koktovi... Že jej dorezal tvár a šetko.
- Hmm no to je hrozné. Zajtra ti zavolám.
***
Leží už vyzlečený vo svojej posteli a oťažievajú mu končatiny, ako keby sa z jeho nôh a rúk stávali hrubé pohodené kmene rozhnívajúcich sa stromov. Je ako keby v spánku, ale uvedomuje si svoj dych aj škriabanie myší v teráriu. Počuje bzučanie vo svojej hlave a naliehavý pocit, že keď sa nepreberie hneď teraz, tak sa prepadne tam, odkiaľ nie je návratu. Bzučanie je čoraz silnejšie, je to cudzorodý zvuk, desí ho.
Ocitá sa v úzkej uličke, jej steny tvoria staré priemyselné budovy s opadávajúcou omietkou.
Je celý zamazaný od akejsi organicky zapáchajúcej mazľavej čiernej látky, cíti jej pachuť v hrdle a chlad na rukách. Vie, že si ma nájsť miesto popri stene, prechádza uličkou čoraz ďalej a míňa postavy, ktoré oproti nej stoja a rytmicky si o ňu búchajú hlavu. Stena je plná fľakov rôznej čerstvosti. Míňa osobu, ktorej hlava pozostáva z preliačených krvavých franforcov, ale údery o stenu sú nemenné, unavené, ale nemenné. Ten neborák tam ostal pridlho... Konečne si našiel miesto a opiera si dlane o špinavú stenu. Cíti jej odporný zápach z ktorého sa mu dvíha žalúdok nahne sa telom dozadu a uderí do steny, zo silného úderu sa mu zatočí hlava a neznáma sila ho vymršťuje do siene.
Vie, že sa musí ponáhľať, lebo dopadne tak ako ten nešťastník, ktorého míňal cestou. Koľko nárazov to bude za minútu? Vo veľkej tmavým drevom obloženej sieni je dlážka tvorená hrubou vrstvou vosku, všade vidí piliere, nie, sú to horiace sviečky najmenšia je meter vysoká, hľadá tú pravú, ale nemôže ju nájsť, už ubehlo 25 sekúnd, musí sa vrátiť späť.
***
-Roland, nejdeš si zakopať? Alebo by sme mohli hľadať poklady. Nakresli mapu.
Rozospato sa pozerá na svojho malého brata, ktorý ho štuchá plastovou pištoľou do nohy, ktorá trčí z pod prikrývky a naťahuje si padajúci dolný diel pyžama, ktoré mu je príliš veľké, ale vynútil si ho, lebo sú na ňom dinosaury. Bolí ho hlava a vôbec sa nemá chuť hrať.
-Čo robia naši?
-Hádajú sa.
-Ah jaj, tak sa choď naraňajkovať, lebo budeš potrebovať veľa síl na zdolanie záludného draka, ktorý stráži poklady.
-A nakreslíííš?
-Nakreslím Max. Len ma nemôžeš rušiť, lebo sa škriatok zľakne a nepovie mi kde máme hľadať, teba sa bojí, lebo si mocný. Choď sa dole najesť a priprav sa na dobrodružstvo o chvíľu som tam aj ja.
Vyberie malú tučnú myšku a pohladká ju. Drží ju pevne, ale opatrne aby sa jej nič nestalo.
Podíde k veľkému teráriu, odsunie poklop a vloží ju tam. Oprie si hlavu o operadlo stoličky na ktorej sedí a s láskou sleduje stolovanie svojho pytóna. Myš nemá šancu v obmedzenom priestore a o pár minút kŕče v jej malých ružových nohách nahrádza meravosť a pomaly miznú z dohľadu.
-Kubo, Kubo aké poklady vymyslíme pre nášho vagabunda tentoraz hm?
Ten spokojný had je tak pekný.
A tento deň bude fajn.
Otvára veľkú debnu z pod postele, kde má uložené najrozličnejšie veci. Vyberá malého angličáka, ktorý bol kedysi tak cenný a stále je krásny a lesklý, tomu sa Maxík poteší. Hmm hmm piráty sa zídu tiež... starý dobrý Playboy ocení až o pár rokov... uškrnie sa pri pohľade na staré výtlačky. Sklené guľičky, ponorka, farebné sklíčka... to asi aj postačí.
Ešte upevní medzi stromy v záhrade lano a nakreslí mapku, rozhádže vodiace značky do korún stromov, medzi matkine bylinkové kry a úzkostlivo sa vyhýba kríkom. Nakoniec schová do cieľa zaslúžený poklad.
Max to cíti, vie, že vníma jeho bolesť a smútok. Niekedy ako keby hovoril svojím pohľadom či stisnutím "Nevadí Roland, nikdy si nebol dieťaťom ako ja, ale ja ťa mám aj tak rád."
Chcel by zachovať jeho schopnosť mať radosťou rozšírené zreničky čo najdlhšie. Max je tým, čím mohol byť aj on, keby sa to nebolo zvrhlo.
***
Hodiny ukazujú pol tretej nadránom, je zbytočné snažiť sa zaspať. Oblieka si oblečenie na pyžamo, kabát a von. Vzduch je mrazivý. Prechádza sa vymretými ulicami. Chcel by mat také prázdno v hlave.
Prichádza konečne do malého mestského parku. Neodolá pokušeniu nesadnúť si na detskú hojdačku a pohojdať sa na nej.
Odtiaľto má výhľad na fontánu na námestí. Vidí ako sa tam prechádza nejaké dievča, bosé a ľahko oblečené. Musí mrznúť. Vyhodili ju z domu?
Je tam úplne sama.
Asi ho videla tiež na tej hodjačke, aj keď jej to bude teraz asi ukradnuté a keď je ona bosá nemala by mat námietky voči jeho nonkonformite.
Nevšimla si, že k nej podišiel, prechádzala sa na okraji chladného kameňa fontány. Vykúzlil svoj najočarujúcejší úsmev, ktorý zachytený na fotke zožal slušný počet dychtivých komentárov na komunitných portáloch a spýtal sa.
-Nie je ti zima?
Očakával skôr plachý mierne vystrašený záujem... Premerala si ho od hlavy po päty, pokojne nenáhlivo. Potom sa zastavila a pozerala mu priamo do rozkroku.
-Máš pekné pyžamo.
Keď pozrel smerom kam pozerala ona, uvidel, že mu z rozparku vytŕča skutočne jeho nočný oblek.
|
