Neprestajne brázdi vzdušné pláne,
túži nájsť len svoj vysnívaný kvet,
ku ktorému vášňou vzplanie
pre chuť, ktorej už azda ani niet.
Do plachiet mu stále vietor fúka,
nenechá ho nikdy v kľude stáť,
v popredí sa týči odkvitnutá lúka
a tiež ďalší pustý, uvädnutý sad.
Raz v noci mu ale niekto vnukne,
aby zdvihol k výšinám svoj zrak,
zrazu len tak vo farbistom súkne
hľadí nepohnuto nad oblak.
V tú chvíľu sa mu rany zatvorili.
Konečne našiel niečo, čo má rád.
Teraz môže z plnej sily
vzlietnuť až k nemu do záhrad.
Lenže pre krehkosť svojich krídiel,
skončí aj tak niekde v bahne,
keď zistí, že lesk, čo tam videl,
nikdy, ale nikdy nedosiahne.
|
