|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Každý večer o pol siedmej chodila na súkromné hodiny francúzštiny k starej vdove na druhom konci mesta. Vyšla z dverí a všimla si tmavého chlapca na rohu ulice, ktorou mala v pláne prejsť. Nepatril do tejto štvrte. Nikdy predtým ho tu nevidela.
Keď sa dostala do jeho zorného pola, vystrel sa a naširoko sa na ňu usmial, pričom jej neuniklo, že má zodredú obuv. Mal poltopánky, na nose zúžené a mierne dvihnuté nahor, lacná imitácia krokodílej kože.
Jej pozorovací talent ho znervóznil a uhol pohľadom.
Šla ďalej a zamyslene sa pokúšala o čo najväčšie žuvačkové bubliny.
Míňala dokonalo udržiavané kríky, husté zelené koberce trávnikov okolo domov a zrazu si spomenula, že si nevzala z písacieho stola slohovú prácu.
Otočka späť. Nevdojak jej napadla otázka, či tam ten snedý chlapec ešte stojí. Postavila sa k neďalekej tuji, aby si ho mohla prezrieť, keď tam ešte bude tak, aby on nevidel ju, ale nevidela ho. Prekvapilo ju, že sa v nej vzdúva sklamanie, keď spozorovala pohyb pri ich aute pristavenom pred domom.
Neznámy chlapec sa s dokonalo pokojnými pohybmi snažil otvoriť dvere na strane vodiča.
Nebola ešte úplná tma. Fascinovalo ju, s akou prirodzenosťou to robí.
Keby nevedela, že je to ich auto, pomyslela by si, že mu patrí, len si doň zabuchol klúče a snaží sa k nim dostať. Ani sa neobzeral, či ho niekto nevidí.
Dvere sa konečne otvorili.
Mala by možno zavolať políciu, ale bolo by jej ho lúto. Viac než jej otca.
Zrazu v nej vzbĺkol šialený nápad ísť tam. Možno ju udrie a ujde preč, alebo dostane smrteľnú vyhrážku. Uch, to bolo strašne vzrušujúce.
Premietala si, čo mu povie až si zrazu uvedomila, že jej nohy konajú pohyb. Snažila sa byť potichu.
Uvidel ju až keď už bola blízko pri ňom, vyskočil a dal sa do behu po pár metroch sa však potkol a škaredo rozpleštil na asfalte.
-Kurva.
Rozosmiala sa prikráčala k nemu.
-Až do tejto chvíľe si pôsobil ako profesionál.
Pridržiaval si pravú ruku na dolnej pere, ktorá mu začala krvácať a nechápavo na ňu zazeral zúženými očami.
Všimla si hrubý pečatný prsteň na jeho prstenníku.
-Zavolala si policajtov.
-Nezavolala.
-Mám doma malé deti, nemajú čo jesť.
Sledovala ho rovnako nedôverčivo až sa rozchechtal nad svojím klamstvom kým mu bolesť nepripomenula, že s rozbitou perou to nie je ono.
-Dúfam, že si ich vážne nezavolala.
-Nie.
Zdvihol sa, ledabolo oprášil a chcel ísť preč. Videla jeho ostrý profil. Rovný krásne formovaný nos. Bolo v ňom niečo vznešené.
Pravdepodobne ho už neuvidí. Na to v nej ale vyvolával priveľký záujem.
-Som Lea.
-Tak čau Lea maj sa. A dávaj si pozor na profesionálov.
Trpko sa usmial, pokýval hlavou a mrkol na ňu čím považoval rozlúčku za vybavenú a dal sa na odchod.
Lea už načisto zabudla na francúzštinu. Ponúkalo sa jej dobrodružstvo rovno pod nosom. Nebola si úplne celkom istá, ale bolo vysoko pravdepodobné, že sa osudne zamilovala do tohto zločinca.
Pri tejto myšlienke rozkošnícky nadvihla ľavé obočie. Rozbehla sa a dohnala ho na konci uličky.
-Kam teraz pôjdeš? Skúsiš iné auto? Mohla by som ti hliadkovať.
-Si šialená.
-Ďakujem.
-Koľko máš rokov?
-17. Ty si mi nepovedal meno.
-No to je hrozné.
-Krváca ti koleno. Rifle máš už celé zabringané.
-Piče.
-Počkaj ma tu, hneď som spať, prinesiem obväz.
Vbehla rýchlo domov a vyhrabala lekárničku, rodičia si ju naštastie nevšimli, pozerali v obývačke správy. Keď vyšla, nebol na mieste, kde ho nechala, tak prebehla dve ďalšie ulice až ho konečne našla pokrivkávať.
Nedovolil jej obstarať mu nohu. Počuli zavýjať psov na mesiac. Započúval sa, šibalsky sa usmial a zavyl tiež. Aj Lea to zvykla robiť.
-Chcem ísť s tebou.
-Ako sa volá ten film s prsteňmi?
-Pán prsteňov.
-Áno ten. No a tam taká postavička s vypúlenými očami, čo ho chcela dostať.
-Glum?
-Starý vyzerá ako on, potom sa nesmej.
-Povieš mi už meno?
-Rómeo.
-To vážne?
-Nie, som Rosalinda.
Sedela na rohovej lavici v malej kuchynke. Na stole nahrádzal obrus obrovský farebný uterák.
Aké originálne. Pri stole vedľa bol počítač a pri ňom postarší róm s neforemnou hlavou a obrovským bruchom. Pripomínal jej obrovskú húsenku z Alice. Spytoval sa jej, čo si myslí o tom, že nám velí černoch.
-Obama?
-Áno.
-Je to veľký krok vpred.
Jej odpoveď ho asi potešila. Povedal jej, že jedia psov a usmieval sa pritom, takže nevedela či bude urážlivé sa smiať, akože vtipkuje, alebo sa tváriť vážne ako keby sa bavili o konzumácii špargle, čo by bolo tiež urážlivé, keby bol len vtipkoval.
Rozpačitú situáciu vyriešil príchod Rómea späť k nej.
-Máš milú rodinu.
-To nie je moja rodina. Poď, ešte ťa nepohrýzol môj pes. Zoznámim vás.
Mohol mať pravdu, lebo tí ľudia v miestnosti mali o dosť tmavšiu kožu.
-Tento starý podniká. Všetko čo môže vybavuje cez telefón, keby ho jeho obchodní partneri videli, bol by odpísaný. Však si ho sama videla. Jeho synovia by asi nepochodili lepšie a tak im pomáham a za to tu bývam.
-A v čom podniká?
-Mäsové výrobky.
-Však tu to by to neschválila nijaká hygienická kontrola.
-Ale čoby nie.
-A kde je tvoja rodina?
-Zomreli. Mama bola beloška, ušla za otcom, keď mala 14. Dva týždne boli spolu, keď ich našli už bola tehotná. Potom sa s otcom rozišli. Mama zomrela, keď mala 22. Zabila sa. O tom nechcem hovoriť. Mňa si rok predtým adoptoval jej Rakúšan. Myslím, že s ním bola len pre jeho peniaze, začal obchodovať s drogami, aby si ju udržal, keď ho dostala na mizinu. Zaškrtli ho. Krásne ženy sú nebezpečné. Otec o dva mesiace po nej zomrel tiež. Autohavárka po jednej lúpeži. Bolo to aj v správach, videl som to. Ale jeho mi nebolo lúto.
-Môžem ťa objať?
-Som v pohode. Bolo to už dávno.
-Ale ja nie som.
-Tak poď sem.
-Si strašne pekný.
-Také veci by som mal hovoriť ja.
-Ešte stále môžeš.
-Som strašne pekný.
-Vidíš, hneď je to lepšie.
-Vauuuu.
|
|
|
