Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Čtvrtek 14.11.
Sáva
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
  Zpovědi, pocity
 > Zpovědi, pocity
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
<předchozí v kolekci bezdomovec super star z kolekce lit.
Autor: beljaksen (Občasný) - publikováno 18.4.2007 (01:57:00)
následující v kolekci>

-          Na samotke mu nebolo okrem nedostatku vzduchu veľmi nepríjemne. Ani mu nevadilo, že bol celkom sám. Veď predtým nevedel oceniť to, že nemusí nútene zdieľať štyri steny ešte s ďalšími ľuďmi, ktorých nepoznal a ktorých si ani nevyberal. Prítomnosť takých ľudí ako zdieľal predtým ho viacmenej ubíjala. Veď tešiť sa z toho, keď niekoho bijete do stehien – to je choré. A za takýmito ľuďmi mu teda smutno naozaj nebolo. Stále mu predkladali jedlo, ktoré pri ďalšom chode vzali a nové nechali stáť do ďalšieho chodu. Boli tam tri. Raňajky obed a večera. Tá tam bola celú noc do rána. Chodievali sa naňho dívať cez kukátko. Vôbec sa mu nechcelo jesť. Vtieravé myšlienky na jedlo spočiatku úporne zaháňal a to tak, že si vo svojej predstavivosti vykreslil ako jedlo ožilo červami ako sa celé rozutekalo obrovskými článkonožcami. Boli ružové až ružovobiele a šuchotali po podložke. Táto predstava bola výborná a nehrozilo, že by sa dotkol jedenia. Ale piť, piť musel. Pitie mu však dávali s nejakými práškami. A po jedinom napití prestal ich hliníkové šálky („ešusy“) vnímať. Dotiahol sa k záchodíku kde zurčala vždy voda a – napil sa. Voda, vodička. Prinášala život a predlžovala to umieranie. To sa ale za daných podmienok závratne približovalo. Nebál sa smrti. Veru za svoju pravdu – to že tam vo väzení je nevinne. Nemali právo ho tam držať, pretože nevykonal nijaký hrdelný zločin, tak za túto pravdu bol ochotný zomrieť.

Keď už neprijímal stravu najmenej desať dní, už sa nepohyboval ale väčšinou ležal. Ležal na zemi ,ale potom už na drevenej posteli – „prični“. Podľa nepatrných pohybov tváre bolo vidieť že ešte žije.

Bolo mu dobre. Vlastne po ničom netúžil viac ako po spánku. Po zaspávaní túžil tak ako po ničom na tomto svete.

Zašednuté steny ak boli kedysi biele, sa teraz rútili na jeho hlavu. Akési morské oko sa zažltlo pred jeho očami a ako pod vodou takou šošovkou sa pozeral na svet okolo seba. Kácajúce zvislice sa lomili v cele do oblúka. Tento oblúk vlastne bol tvorený jeho vlastnou šošovkou. Tak únavou ako aj hladom a smädom. „Tak si jdi Smäde – Zmrde.“ Vedel, že je zle. Už to vedel.

Desať dní je skoro dva týždne. Nie sú to ešte celé dva týždne ale prakticky je to veľká časť mesiaca. Čas nepopustí. 

Nič iné v tej cele nezohrávalo rolu – iba čas. On hral o čas a sami ho chceli tým časom zlomiť. Tak kto z koho ?

Vychádzalo mu to tak, že tentoraz zvíťazí on. Ale ako ?

Pomaly sa k nemu blížili ! Kto ?

No predsa ruky. Čierne, kovovolesklé drápy. Približovali sa pomaly, pomaličky. „Pomaly súdruhovia, pomaly chlapci rastú.“

Precitol na nepríjemný pocit v ústach. V ústach mal strčenú hadicu a na hrudníku mu sedelo tucet bachárov. Vlievali mu hadicou do žalúdka pomixovanú stravu. Hnusnú žltú brečku. Jesť áno to áno . . .

Boli chytrí. Ale nezvíťazili. Predsa dosiahol kredit „politického“.

A napokon bol aj politickým bezdomovcom. Jeho pohľad bol zdvihnutým ukazovákom nad konaním všetkých karieristov, ktorí svoj život stavali na vratkých základoch mamony.

Ale jeho telo bolo vtedy zničené. Ako ležiaci mučeník stačil vnímať nesúcitné zaobchádzanie s ním. Ale nech robili čokoľvek, majestát jeho ducha neznížili. Ba naopak vyzdvihli ho na piedestál osôb „na indexe“.

A to už bolo čosi, o čom ani netušil. Jeho záujmom bolo len dokázať jeho práva, ktoré mu boli vo väzení upierané. 

 

Kdesi predtým na jeho údiv vstupoval do jeho života iný človek. Bolo to akoby v tmách nad temnými vodami sa slabo črtali siluety strieľní hradu – pevnosti. Ako kráľ Lear vysilený pripláva k brehom severných zemí a zahliadne mihotavé svetlo pochodní.

Nebolo tej sily ktorá by zmarila jeho cestu, jeho smerovanie. Darmo si kráľ Haggar zajal všetkých bielunkých jednorožcov. V mori k nemu vo vlnách priplávali a pomaly prichádzali krehké na breh. Boli stelesnením severských prekrásnych lesov plných porastných zákutí a polianok. Nádherných jedľových nedoziernych porastov, ktoré svojou tmavou kráľovskou zeleňou prijímali na svojich stráňach rytierskymi chodníkmi a tajuplnými cestičkami            . Keby sa dalo opísať ten pocit, ktorý mal pri pohľade na staré hradby, ktoré sa v šedočiernej oblohe odrážali ošľahané vetrami zmáčané dažďami a slzami.

Aj tými ktoré boli zamurované v ich útrobách a celý život pozerali na kus oblohy či nočnej alebo dennej. Napadlo ho, že také jedno „Prajem si dom so záhradou“ – ozvalo sa do ticha. Všetka predošlá romantická nálada ho začala opúšťať. „A zlatú rybku.“

Veľa dní ubehlo odvtedy čo stretol svetlo v tmavých horách. A myslel si, že to je to najväčšie požehnanie v jeho živote. Ale vlastne aj bolo ale v jeho vnútri. Navonok si mohol urobiť obraz podľa toho ako alebo aké spoločné zážitky zažil. Celé to väčšinou nezáležalo iba od neho.

Obrovské potrubia parovodu sa čneli svojou červeňou nad jeho hlavou a nedávali mu zabudnúť, že sa nachádza pri zdroji obrovskej energie (elektrickej i tepelnej). Nakoľko musel byť celý čas, celú pracovnú dobu v strehu, práve táto okolnosť ho vyčerpávala. Byť v prostredí, kde sa snúbili komunistické názory s „Annou proletárkou“ alebo „Rudou září nad Kladnem“, si od neho vyžadovalo vynaložiť na mieste obrovské úsilie. A to nemalo skoro nijakú motiváciu. Preto mal oči a radšej „nevidel“ mal uši a nepočul. Akurát v tom čase možno v televízii vystúpil  politik a dušoval sa, že nevlastní nijaký majetok a že tento prežitok kapitalizmu je preňho už dávno pasé. Poukázal na ľudí – hlavne na umelcov a slovami – „milióny berou, dva milióny berou“ sa zapísal hlbokými písmenami do dejín a tak priniesol ďalšiu nechcenú obeť na oltári jeho „obetiach generácií“ >>socializmu<<. Ako pozeral cez priezor okienka do strojovne začali mu klipkať viečka. Všetko ostávalo červené ako spomínaná farba potrubia. Ináč, červenou sa značilo potrubie, ktorým prechádzala ostrá para. No toto znelo príliš múdro ale jemu sa zdalo, že sedí s červenou vodou, červenou výzdobou a červenými rybkami nazývanými Scalare.  Vo chvíli sa až zľakol dôveryhodnosti svojej ilúzie. Bral to potom ako nevyhnutnosť. Nepočítal s tým, že zadrieme. A zadriemal. Snívalo sa mu, ako uteká obrovským bludiskom potrubia. Rúry sa preňho stali cestami ktoré ho vyvádzali z obrovského ohrozenia. Pociťoval strach akoby pred číhajúcim nebezpečenstvom. Nútilo ho utekať po rúrach raz vpravo potom dolu a vľavo . . . Za ventilom obrovských rozmerov sa odvážil obzrieť. Pochopil, že jeho strach sa stal v tej chvíli opodstatnený. Aspoň videl čomu čelil alebo lepšie povedané pred čím utekal. Videl za sebou približujúce siluety (alebo siluetu ? ) ktoré sa ako tieň pohybovali za ním.

Nad sebou ale aj vedľa seba videl len tie obrovské rúry. Kdesi tam v diaľke by malo byť slnko. Alebo dole. Dole je hore ? Pod sebou videl pohybovať sa bytosti akoby vôbec netušili jeho prítomnosť.

Vyzerali menšie ako mravce. Na chvíľu sa mu pri ich pozorovaní zatočila hlava. Nemohol však dlho postávať nad priepasťou plnou rúr, musel sa dať do pohybu. Musel pokračovať na úteku. Postava ktorá bola najbližšie, sa už dala celkom jasne rozoznať.

Vyžarovala z nej taká obrovská zlosť a nebezpečenstvo, že cítil ako mu strachom naskakuje husia koža. Chlpy na nohách ba aj na rukách sa mu zježili a vediac, že ich má výrazné a tmavé až čierne, priam počul ich zošuchotanie; ako keď prejde dážďovka po čistom kancelárskom papieri.

Kríže mu obtekal studený pot a dych trhavo astmaticky a zadúšavo sipel. Napokon, keď už nevládal rýchlejšie bežať, rozmýšľal, že existuje snáď spôsob ako sa vyhnúť tomu obrovskému nebezpečenstvu.

Dalo by sa povedať že ani v najmenšom nezaváhal v danej chvíli že tu ide o život, ba o viac. O všetko.

To čo vnímal za sebou, pod sebou aj napravo, snáď nemal možnosť prirovnať inému ako časom, keď ho naháňali kontráči (kontrarozviedka) na vojne. Vytvorili celú tieňovú situáciu a v predstihu, celý model likvidácie provokatéra (diverzanta), nahrali hovoriac „ťažko na cvičišti, ľahko v boji“ dávali najavo, že akosi bohorovne kontrolujú celú situáciu. A čo viac ako dravce strážiac nad krajinou iba určitými malinkými pohybmi a podnetmi kontrolujúc situáciu až do konca. Ten sen ktorý mátožne vstúpil do jeho vedomia nemal však so súčasnosťou nič spoločné. Keď sa prebral a znovu mu udreli do očí červené rúry potrubia „aké len sú tieto rúry červené, odporne červené“ . . .  – zašomral.

Nejako začalo byť priteplo. Priteplo sa mu zdal slabý výraz. Bolo horúco a červená farba sa blikotavo menila vše na žltú alebo na oranžovú. „Oheň.“ „Horííííí !“ Zreval a vybehol zo strojníckej búdky. Už videl aj svojho kolegu, ktorý sa pokúšal niečo hasiť. Obrovský turbogenerátor v časti kde sa nachádzala turbína horel a dymil. Pripomínalo to pečené gaštany; ale iba chvíľu. Oheň pomaly nahlodával plechový obal turbíny, ktorý bol hodne , hlavne v časti ventilov a servopohonu natečený olejom a tým pádom sa nedalo pristúpiť k celému stroju a zastaviť ho.

On však uvažoval zariskovať, pretože videl akosi prezieravo, že ostanú v žeravej pasci a nebudú mať šancu s kolegom uniknúť z pažeráku žeravej požiarom stravovanej haly strojovne s červernými (teraz už bývalými) rúrami. Konal rýchlo. Hodil na seba ešte nejakú deku ktorá sa tam váľala od zváračov a slúžila im ako zábrana proti padaniu iskier.

Pridŕžajúc až na tvár stihol vidieť, ako ten hlupák zaliezol do panelu s meracími prístrojmi a zatvoril za sebou dvere. Plamene olizovali panel a menili ho na klasickú teplovzdušnú rúru. Vedel, že po nejakom čase by „moriaka“ mohli konzumovať aj s oblohou.

Prvé čo sa snažil buchnúť päsťou po mechanickom hlavnom vypínači, ktorý pod tlakom vypustí do pripravenej nádrže všetok olej. Už mu na ruke obhárali všetky chĺpky ale aj cez začínajúcu bolesť z popálenín predsa len dosiahol červené (zhodou okolností tiež farba obrovského kovového vypínača) a celou silou – pretože vždy sa to tiež nepodarí; buchol . . . Hukot požiarne sa zmenil a dominoval kvílivý zvuk turbíny. Dobiehala veľmi dlho a ako sa pozeral na svoju dolnú časť pracovného odevu zhoreli mu napriek deke celé montérkové nohavice. Stál tam s holými kolenami a díval sa ako všelijaké franforce dohárajú. Potom pomaly pristúpil k panelu a vytiahol pariaceho sa kolegu. Ten chlap mal takmer šesťdesiat rokov a predsa dostal naň chuť. Zjesť ho ! Ale nie, vážne. Požiar nakoľko nebol prikrmovaný množstvom horľavého oleja postupne už aj za ich účinnej pomoci dotlieval a ako nejaký živel alebo skôr ako nejaký démon nahlodal jeho pokoj a už nikdy neprestal byť v strehu. Neveril viac už v bezpečnosť ani náhodou.

-          Aj keby žil sto rokov, nie ľudia – osoby sa mu vybavovali v spánku, ale miestnosti Domu.

Miestnosti boli istým spôsobom prehriate prítomnosťou, ale neberme to doslovne. Nebolo v tom ani za necheť pozitívneho. Iba tam existovali spolu s duchmi miesta. A či to bolo dobre alebo nie to nevedel posúdiť. Jeho túžba za niečím čo by mohol považovať za svoje „hniezdo“ bola väčšia ako keby mal tento jav racionálne posudzovať. Tomuto teda podriaďoval všetky svoje emócie ak sa to emóciami dá nazvať. Keby teraz zrazu vstali tí obyvatelia domu z hrobu, iste by sa veľmi čudovali nad jeho osudom. A on toto všetko nosil vo svojom vnútri i chodieval na cintoríny, nie rozprávať sa s nimi ale obdivovať ten pokoj nad hrobmi. Ako keby sa všetok ten zdedený huriavk otvoril ako roh v jeho dome a akoby ten takmer neskutočný dom, pretože nebol jeho už dávno, ožíval vlastnosťami ľudí pochovaných i nepochovaných. Umretých i zabitých. S pohrebom i bez neho.

Keď akosi prirodzene prichádzali na epitafových doskách mená vedel že mali súvis s domom a snažil sa z nich vyčítať súvislosti. Žiaľ málokto zo živých mu ešte vedel alebo bol ochotný rozprávať historky z čias plného rozkvetu Domu. Pamätal sa na starých ľudí ako radi rozprávali o tom Dome. Samé hlúposti, pochabosti. Že vraj bol verejným domom a majiteľka bola židovka. Tiež hovorili o tom ako stál na konci alebo ináč na začiatku sveta, (pardon) mesta. Najstaršie remeslo tu prekvitalo aj vďaka tomu, že tadiaľ viedla veľmi dôležitá magistrála. Ženy, ktoré tam dovŕšili zrelý vek, neodchádzali – kam by už aj išli, ale ostali tam slúžiť. A znova ako staré, klebetné slúžky, tisíckrát preklínali ten dom a vyťahovali najbizarnejšie historky na svetlo. Zatrpknuté mali obrovskú snahu na staré kolená všetku tú špinu opísať dostať zo seba von.

Ibaže vtedy ich málokto chcel počúvať. Tým, že niesli biľag hanby na svojich pleciach, stávali sa nedôveryhodné. A tak tie psie kúsky ostávali nedopovedané.  Spovedník dodržal tajomstvo a deti, tie mali na také veci tabu.

Iba on ako také túlavé káčatko sa tichúčko tmolil okolo starých žien a prostučko hľadiac zvedavo všetko hltal. Vtedy mali tie stareny od sedemdesiat do deväťdesiatdeväť rokov a ich rozprávanie mu pripadalo skôr ako šumenie lístia starých; prastarých líp. Rany už boli zacelené iba sentiment a túha zostávali. V reči to vycítil skôr intuitívne. Ako celkom malý chlapec bral tieto veci ako Rozprávky tisíc a jednej noci. A bola to celkom analógia. Ibaže ho dospeláci pri takých rečiach vyháňali. Aj to mu vyhovovalo. V samote si našiel kútik – najradšej tmavý zaprášený.

. . . .

Povýšenecky sa tváriac sadal si do auta. Traja špinavo odetí chlapi sedeli na priedomí a pili lacné pivo. „Pán doktor – pán advokát, haló, dobrý deň.“ Na plešivejúcej hlave sa zaskveli belostné zuby. V tej časti, kde sa popri tuku javila tvár vyčaril tým smerom úsmev: „To Vás zdravia naši bezdomovci !!“



Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je pět + osm ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
 
 
1 (2) 3 4
 

 


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter