Keď plamienok sviečky zháša,
ťažko sa nám bolesť znáša,
že tu nie si, láska naša.
Bo smrť, tá si nevyberá:
Kde si bola, je len diera,
nič nám ťa už nenahradí.
Mali sme ťa všetci radi.
Bez stonu, plaču, bez vzdychu
odchádzaš celkom potichu
do sveta, jak ľahké snenie,
kde už nie je utrpenie.

Spočívaš však teraz navždy
v jarnom vánku, letnom daždi,
šumení stromov navečer,
ba i šuchote vtáčích pier
a z oblohy, bez ťažkých chmár
pozerá na nás tvoja tvár