Mám svoj byt, v ňom žijem sám
na stene len prázdny rám,
kde na obraze vyškerená
bola filcka – moja žena.
Keď som sa ožral so Šaňom
ja sám som rozbil sklo na ňom
aj so Šaňovou papuľou:
za smútok, krivdy, škoda slov...
Šaňo už ku mne nechodí.
Veď tu, na ôsmom poschodí
ktokoľvek, kto chcel by prísť
nájde iba – nenávisť!
Bol som baník ako nik –
Michal Žadoň, úderník!
Len chvíľu – však čo je chvíľa?
Mne jedna smena nestačila.
Vtedy, keď sa nefáralo
(a tých dní, ver, bolo málo)
vyleštil som staré boty
a šiel sa ožrať do nemoty.
Občas ku nám zašli ženy
vylízať nám fúzy z peny
a uprostred tých krásnych chvíľ
tíško som sa v spánku pomočil.
Komu z vás by napadlo,
že za lístky na žrádlo
a salám, už páchnuci
nechali nás vrznúť si?
Jednu z nich, tú fiflenu,
zobral som si za ženu
a po jednej fľaši vína
po roku mi vrhla syna
a rok nato, namôjveru,
porodila mi aj dcéru.
Tak pribrala dáke kilo
keď ma v bani zavalilo
a moje nohy, také ťažké
zostali v bani na prepážke.
Mám svoj byt, v ňom žijem sám
na stene len ďalší rám:
Čumím naňho ako zviera.
Boli tam, kde je dnes diera,
moje deti – hrozné ohavy –
mal som ich radšej vyšťať do trávy.
Vy skurvení komunisti:
Príde ten deň, som si istý.
Moje nohy k vám v noci zo stropu
do izby padnú, na smrť dokopú.
Dlhé roky žijem sám
a každú noc zaspávam
s myšlienkou vždy takou istou:
SMRŤ PRE VŠETKÝCH KOMUNISTOV!
Mám svoj byt, v ňom žijem sám,
nikomu nič dobré neželám
a darček pre vás k Vianociam
je predvianočná koleda:
„JEBEM VÁS, VY HOVÄDÁ!“
|