|
| |
 |
Všetkým starším občanom,
Autor: enka (Občasný) - publikováno 5.11.2001 (11:33:14), v časopise 6.1.2002
|
|  |
Všetkým starším občanom,
ktorým som v MHD neuvoľnila miesto
Už niekoľko týždňov nevstávam automaticky zo sedadla, keď do autobusu, či električky nastúpi starší človek. Zostávam kľudne sedieť s pohľadom upretým pred seba. Zbieram pohľady ostatných. Uprené. Sugestívne, s povelom: Vstaň! Hovoriace: Vidíte tú drzosť? Nahnevané, hľadajúce spojencov u iných. Ako si to dovoľuje, mladá, zdravá, nepostaviť sa a neuvoľniť miesto starším? To je tá dnešná mládež, a potom nech mi niekto hovorí, že sa mýlim, ak tvrdím, mládež je drzá, ľahostajná a nevychovaná!
Nereagujem. Sedím ďalej, akoby sa ma to vôbec netýkalo. Občas sa stane, lavína pocitov ukrivdenia staršieho sa premietne i do slov, adresovaných mne. Tón hlasu nahnevaný, slová predurčené k tomu, aby spálili moje drzé sebavedomie a prinútili hanbiť sa. „A to vás ani nehne, autobus plný starších ľudí a ty, mladá, si tu kľudne sedíš!“
Očakávané slová. Nerozhádžu ma. Reakciu už mám nacvičenú. „Prepáčte, pane, ale miesto na sedenie vám neuvoľním. Skúste osloviť niekoho iného, mala som úraz, ešte si nemôžem dovoliť stáť“.
Pohľady sa menia, zarazené, začudované. Starý pán ešte skúša zachrániť svoju nahnevanú pozíciu: „To by mohol povedať každý!“
Vyťahujem lekársky nález a pred plným autobusom pokojným hlasom čítam diagnózu s niekoľkými fraktúrami. Starý pán mrmlajúc vydurí z miesta niekoho iného, mladú dievčinu, u ktorej si všimnem neprirodzenú polohu nôh. Starý pán dlho nevydrží sedieť, na nasledujúcej zastávke vystupuje. Pýtam sa dievčiny na nohy. Dozvedám sa, že má za sebou niekoľko operácií nôh a robí jej problémy chodiť...
|
|
|
